[content type="longread-pos" pos="full"]
O tom, ako riešiť kvóty utečencov, sa u nás momentálne „diskutuje“ na všetkých úrovniach – bratislavskými ulicami počnúc a slovenským či európskym parlamentom končiac.
[/content]
Dušan Kováč. ARCHÍV SME - TIBOR SOMOGYIDelenie na „my a oni“ je prítomné od začiatku ľudských dejín (istá verzia vnímania sveta by ho našla napríklad už v spore medzi Kainom a Ábelom) – a v počiatkoch ľudskej civilizácie bolo logickou a nevyhnutnou reakciou na drsnú realitu. Náznak zmeny zrejme avizovalo už hlásanie o milovaní našich blížnych ako seba samých a blížnymi mali byť všetky ľudské tvory (aj táto verzia vzťahu k iným bola priveľmi často selektívna – domorodé obyvateľstvo po celej zemeguli by mohlo vydávať svedectvá - teda aspoň tí, ktorí to prežili). Netreba však ísť ani ďaleko do minulosti či na vzdialené kontinenty, aby sme mohli vidieť, ako je inakosť dôvodom na násilie a genocídu (Balkán v 90. rokoch, východná Ukrajina dnes). Prípadne na to, aby boli zrušené jedny cyklistické preteky a abyčeský kameraman nikdy nezabudol na bratislavské zámocké schody.
O tom, ako riešiť kvóty utečencov, sa u nás momentálne „diskutuje“ na všetkých úrovniach – bratislavskými ulicami počnúc a slovenským či európskym parlamentom končiac. My si dnes v rozhovore s historikom Dušanom Kováčom všímame niečo iné - kde sa v nás berie tá averzia voči iným, či je v nás zakódovaná a či sa s tým dá niečo robiť.
Sociológ Vašečka: Aktuálna vlna migrácie? Zúfalí ľudia robia zúfalé veciČítajte
V prieskume agentúry Polis Slovakia na otázku „Ste za to, aby Slovensko prijalo utečencov z Blízkeho východu a severnej Afriky na základe kvót, ktoré navrhuje Európska únia? - "Nie" povedalo 70,1 percenta opýtaných, z nich 33,8 percenta uviedlo "rozhodne nie" a 36,3 percenta "skôr nie, ako áno". Má na tomto odmietavom postoji vplyv aj naša história, rôzne reminiscencie, historické mýty a reálne procesy – napríklad v 20. storočí?
„Historiografia, ale aj kultúrna antropológia nám prináša veľa materiálu o tom, že v dejinách od samého začiatku existoval protiklad „my a oni“, resp. „my a tí druhí, tí iní“. Vyplýva to z toho, že ľudská spoločnosť sa od začiatku vyvíjala nie ako spoločnosť jednotlivcov, ale ako spoločnosť kolektívov. Pre jednotlivca je každý človek iný, ale pre skupinu, rodinu, stádo, etnos, národ, atď. je potrebné, aby sa skupina nejako identifikovala ako kolektív, a aby sa vyhraňovala voči kolektívu inému. Tí druhí sú vždy nebezpeční, môžu nás ohroziť, preto ich treba napádať, ničiť. V moderných dejinách sme svedkami procesu humanizácie. Viaceré spoločenské elity sa pokúšali odstrániť, alebo oslabiť negatívny postoj k „tým druhým“. Napokon v kresťanskom náboženstve je jedna z hlavných zásad, že máme milovať svojich blížnych a zároveň je tam definícia, že náš blížny je každý človek, priateľ i nepriateľ. Táto humanizácia v ľudskej spoločnosti postúpila po storočiach, ale nebola doteraz schopná odstrániť hlboko zakorenené averzie voči „tým druhým“. Napokon aj v kresťanstve táto zásada platí, ale sa nedodržuje. Príkladom môže byť aj postoj katolíckeho kňaza Jozefa Tisa, ktorý v Holíči rečnil o tom, že Slovák sa musí zbaviť Židov, pretože mu škodia, namiesto toho, aby ako kňaz povedal, že Židia sú naši blížni, ktorých máme milovať. K negatívnym postojom k inakosti výrazne prispela ideológia nacionalizmu, ktorá ovládla Európu v 19. storočí a dodnes tu pôsobí (a nielen v Európe). Nacionalizmus prispieva k tomu, že kolektívy sú egocentrické a odmietavo až nepriateľsky naladené voči iným národným či náboženským kolektívom.“
Nie sú naše obavy z iných do istej miery aj opodstatnené?
