Autori pôsobia v Transparency International Slovensko
V rozhodnutí, v ktorom senát Štefana Harabina oslobodil policajta odsúdeného za korupciu, sa opäť dostala k slovu dlhoročná mantra niekdajšieho prvého muža slovenskej justície – idea nezávislosti.
S touto myšlienkou, chápanou ako absolútne oddelenie od politickej moci, pracuje Harabin už roky. Či už to bola parlamentná diskusia pri vzniku Súdnej rady, audit ministerstva financií na Najvyššom súde, či výberové komisie, ako ich nastavila vtedajšia ministerka Lucia Žitňanská, Harabin vždy namietal proti akýmkoľvek zásahom zo strany exekutívy aj legislatívy. Väčšinou do súdnictva, dnes aj do polície.
Nezávislosť a zodpovednosť
Treba povedať, že snaha o nezávislosť, či už súdnictva alebo inšpekcií, má svoje jednoznačné pozitíva. Nikto si neželá, aby politici mohli zasahovať do výkonu sudcovskej moci alebo policajného vyšetrovania.
Sudcovia potrebujú napríklad platové záruky, aby ich ohodnotenie nezáviselo od farby vládnej garnitúry, a aby sa znižovala motivácia pre korupčné správanie.
Na čo sa však pri lipnutí na nezávislosti často zabúda, je skutočnosť, že v demokratických krajinách nemôže nezávislosť znamenať aj nezávislosť od kontroly a efektívneho vyvodzovania zodpovednosti.
Spojené nádoby
Nezávislosť a demokratická zodpovednosť sú spojené nádoby. Zvyšovať úroveň jedného je možné len na úkor toho druhého. Oba ciele sú rovnako hodnotné a v konsolidovanej demokracii, kde majú občania možnosť politikov vymeniť, je nevyhnutné medzi nimi hľadať rovnováhu.
Výhodou nezávislosti je absencia zásahov politikov, výhodou modelu s vplyvom ministerstva je možnosť vyvodiť zodpovednosť voči voleným predstaviteľom, ak výkon polície či súdnictva nezodpovedá predstavám občanov.
Presun mimo ministerstva
Ombudsmanka Jana Dubovcová vníma podriadenosť inšpekcie ministrovi za jeden z dôvodov, prečo sa v prípadoch policajnej brutality nevyvodzuje patričná zodpovednosť.
