Predstava, že ak mesto uvoľní viac stien pre sprejerov, zníži sa množstvo počarbaných plôch, nemusí celkom fungovať. Fungovalo by to, keby boli dve skupiny sprejerov. Nazvime ich, pre zjednodušenie nášho modelu, dobrí a zlí.
Dobrí sú tí, čo maľujú pekne, ich práce sa dajú chápať ako pouličné umenie, dokážu steny na ihriskách či betónové múry škôlok pokryť farebnými motívmi a zdravie si zásadne chránia maskami.
Zlí sprejeri nie sú vybavení zdravotnými pomôckami, zbabelo čarbú po vozňoch električiek alebo čerstvo namaľovaných fasádach historických budov. Nedokážu vypracovať hodnotné pouličné dielo, a to jednak preto, že čarbú v afekte, pod vplyvom alkoholu či omamných jedov, medzi ktoré môžeme počítať aj samotné výpary sprejov, a aj preto, že majú zlé svedomie. Kryjú sa pred políciou a pred učiteľkou výtvarnej výchovy, ktorá sa im v základnej škole smiala.
Ak teda vyhradíme viac stien, dobrí sprejeri budú mať kde maľovať. Tak, ako keď psičkárom ohradíme priestor a pripravíme koše s vrecúškami, môžeme dúfať, že ulice budú čistejšie. Predpokladáme, že na steny, kam grafity nepatria, maľujú len preto, že nemajú kam inam. Dúfame tiež, že nové steny prijmú ako tréningové plochy, ako plátno vyvesené pod oblohou.