(Ilustračné - TASR/AP)Historici aj jazykovedci mali nedávno konferencie o Ľudovítovi Štúrovi, napokon, pripomíname si 200. výročie jeho narodenia. Pre obe konferencie bolo príznačné, že významné miesto na nich mali z hľadiska laika rôzne špecifické témy a nuansy. O období prvej polovice 19. storočia, keď na politickú a kultúrnu scénu rakúskej monarchie vstupoval Ľudovít Štúr a jeho spolupútnici, som sa zhováral s historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV.
TEXT: Róbert Kotian
[content type="longread-pos" pos="left"]
Dnes píše Róbert Kotian, moderátor rozhlasovej diskusie Dejiny.sk, spolupracovník denníka Šport. [/content]
D á sa ešte niečo nové povedať o Ľudovítovi Štúrovi? Podľa mňa o ňom už viete všetko. Keď som pozeral témy príspevkov na literárnovednej konferencii, tiež skôr išlo o jemné odtiene a zaujímavosti Štúrovho života a diela...
„Jeden pohľad na Štúra a štúrovcov je klasický školský, ktorý sa nám snaží dať základný pohľad o celom období, o jednotlivých osobnostiach, medzi ktorými je Štúr vnímaný ako jeden z hlavných organizátorov slovenského života pred revolúciou a počas nej. To je školský pohľad, akési nutné penzum znalostí, kedy sa narodil, čo spravil, kedy zomrel. Bez ďalšieho kontextu tieto informácie zostanú len heslami z encyklopédie a po skončení školy z toho mála uberá zabúdanie. Keď však tieto základné obrysy začneme napĺňať inými dôležitými poznatkami tej doby, činnosťami a názormi iných ľudí, nakoniec zistíme, že mnohé z tých produktov a diel sú výsledkom dlhodobej prípravy, smerovania k akémusi cieľu a bez zasadenia do širších súvislostí nám vlastne mnohé uniká. Preto musíme poznať aj tvorbu a názory iných ľudí tej doby. To sa v škole nedá naučiť, k tomu už treba patričnú odbornú prípravu a výbavu. V prvej polovici 19. storočia, keď žil a tvoril Ľudovít Štúr, sa menili spoločenské podmienky, nová doba si žiadala urobiť niečo nové. Stále to tak funguje, kým spoločenský dejateľ nereaguje na to, čo si spoločnosť žiada, tak je jednoducho neúspešný.“
A štúrovci trafili do tých potrieb?
„Práve štúrovci to trafili. Väčšina z nich sa pôvodne išla pripravovať na budúce povolanie učiteľov a kňazov, mnohí z nich však zmenili toto smerovanie, urobili životné rozhodnutie, začali sa venovať právu, niektorí skončili ako novinári, iní išli do úradníckej sféry či komunálnej politiky. Ukazuje sa, že boli schopní reflektovať nové okolnosti a nové možnosti.“
Hovoríme o 30. rokoch 19. storočia. Ako vyzerala vtedajšia slovenská spoločnosť z politického, ekonomického, jazykového hľadiska?
„Z politického hľadiska toto obdobie označujeme ako metternichovské. V podstate ide o stavovskú monarchiu, všetci vedia, kde je ich miesto a prekročiť z jedného stavu do druhého sa podarí skutočne len výnimočným ľuďom. V porovnaní s predchádzajúcim obdobím napoleonských vojen bolo rakúske cisárstvo politicky konsolidované. To sa kancelárovi Klemensovi Metternichovi podarilo.“
Bola to reakcia na Veľkú francúzsku revolúciu a napoleonské boje v Európe?
„Áno, na vtedajší zmätok a chaos. Jedno sa nedá Metternichovi uprieť a to, že skutočne urobil v rakúskej monarchii poriadok a stabilizoval politickú situáciu. Reakciou na túto situáciu bola aj kultúra strednej vrstvy, biedermeier. Z obrazov toho obdobia vanie pocit idylky, ľudia vyzerajú spokojne, de facto uvítali a užívali si dlhšie obdobie mieru. Na druhej strane sa toto všetko podarilo len vďaka centralizovaným rozhodnutiam, ktoré neboli populárne. Štátna kontrola sledovala absolútne všetko. Štátna kontrola sa týkala aj úradníckej vrstvy. Nebolo predsa v záujme štátu, aby vykonávatelia moci sami kradli a boli korumpovaní. Cieľom moci bolo urobiť poriadok.“
Hovoríte o poriadku a stabilite režimu, ale v protipohybe s tou kamennosťou a nehybnosťou sa začínal národno-uvedomovací pohyb vo Francúzsku, Taliansku, Poľsku, Maďarsku a neobišiel ani Slovensko.
„Samozrejme, habsburská ríša bola hybrid, ktorý vznikol postupnými výbojmi a dedičnou politikou a vyvárať systém, kde budú všetci šťastní a spokojní, bolo zložité v krajine s veľmi pestrým národnostným zložením. Habsburská ríša predstavoval skutočne „multi-kulti“ spoločnosť. Jej jednotlivé dedičné alebo získané dŕžavy mali svoju vlastnú históriu, a tie z nich, ktoré mali vlastné štáty predtým, ako sa stali súčasťou ríše Habsburgovcov, sa samozrejme usilovali o znovuzískanie štátnej samostatnosti. Vzdelanci a predstavitelia národov a etník, ktoré svoje štáty nemali, sa pýtali, prečo by mali vždy fungovať pod egidou nejakého iného štátu? Veď aj napoleonské obdobie ukázalo, že štát nie je až taký podstatný. Jeho hranice sa môžu rýchlo zmeniť, dokonca aj „pomazané hlavy“ z jedného dňa na druhý uzurpátor vymenil za svojich ľudí. Dôsledky napoleonského obdobia neboli len vojenské a diplomatické, ale priniesli aj zmeny v myslení a v tom duchu, že všetci ľudia sú si rovní.“
Heslo bratstvo, rovnosť, sloboda sa šírilo celou Európou.
„V tom období prevládlo úplne iné vnímanie seba samého a svojho okolia. Aj nemajetní ľudia sa mohli dostať k vzdelaniu, a to im otváralo oči. Mohli sa vzdelávať, čítať, dostávali sa k iným informáciám a už jednoducho nevnímali svet ako nezmeniteľný.“
