Autorka pracovala pre UNHCR, na Stálom zastúpení SR pri EÚ v Bruseli, v súčasnosti pôsobí na MPSVR SR
Do utečeneckého tábora v Gabčíkove, kam v týchto dňoch, aj napriek výsledkom nedeľného referenda, privezú prvých migrantov - žiadateľov o azyl z rakúskeho Traiskirchenu, som chodievala často a rada. Bolo to ešte v období, keď zariadenie počas balkánskej krízy (od roku 1994) fungovalo ako humanitné centrum a poskytovalo dočasné útočisko pre tzv. odídencov z krajín bývalej Juhoslávie, najmä Bosny a Hercegoviny.
Moja funkcia hovorkyne UNHCR (úradu vysokého komisára OSN pre utečencov) a styčnej pracovníčky pre utečenecké ženy mi umožňovala chodiť na monitorovacie misie do našich azylových zariadení aj útvarov policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove a Sečovciach aj počas ďalších rokov.
Účelové zariadenie v Gabčíkovo sa v roku 1999 stalo pobytovým a neskôr aj záchytným/pobytovým táborom. Začiatkom tisícročia zaznamenalo rekordné počty žiadateľov – a zďaleka nie iba tých (kultúrne blízkych) z Európy.
Ryža išla na odbyt
Popri ďalších bosnianskych, kosovských, macedónskych a čečenských kulminovali najmä irackí a afganskí žiadatelia. V uliciach obce ste však stretli aj ľudí z Bangladéša, Indie, Pakistanu, Číny, Srí Lanky, Konga a ďalších afrických krajín. Majiteľ vtedy najväčšej predajne potravín vraj ešte nikdy nepredal toľko ryže.
V roku 2003 istý známy novinár označil Gabčíkovo za „zrejme najmultikultúrnejšie slovenské mestečko – taký náš malý Londýn“. To sme ešte netušili, že rok 2004 ich prinesie viac ako 11–tisíc a trojstovkový rekord žiadateľov za rok, v ktorom sa okrem „nadložených“ unimo buniek v Adamove–Gbeloch zvyšovali aj kapacity Gabčíkova a tábora v Brezovej pod Bradlom. Či tento enormný nárast žiadateľov pripisujeme vstupu Slovenska do EÚ sa prišli spýtať novinári z celého sveta.
Svadby, pohreby i pôrody v lese
Jedenásť rokov práce s utečencami považujem za to najcennejšie, čo som v mojom kariérnom pôsobení mohla zažiť. Niektorí z tých ľudí ma výrazne zasiahli, iní ovplyvnili, pár z nich zmenilo môj život.
V táboroch som stretávala dievčatá, čo boli vo vojne znásilnené i zmrzačené, ženy, ktorým zabili muža či syna, ďalšie, ktorých dieťa, muž či ktosi z najbližších zahynul na úteku, či jednoducho vypadol po ceste v noci z nákladiaka, v ktorom boli natlačené desiatky úbožiakov.
Ešte aj dnes pri spomienke na ne počujem ich tichý plač. Aj rozprávanie chlapcov, ktorých v čase hier odvliekli do armády, mužov, čo za vyčíňania Talibanu zanechali svoje rodiny a prišli k nám nevediac, v ktorej krajine vlastne sú. Svadby, pohreby i pôrody v lese. Netajím - aj vtedy išlo o mnohých ilegálnych či ekonomických migrantov.
Príbeh Nadžiba a Márie - afganských súrodencov, ktorým na Slovensku v gumenom člne na rieke Morave vinou prevádzača pred očami zahynuli matka, brat a trojmesačné dieťa – sa stal námetom pre množstvo článkov (a zrejme aj moju pripravovanú knihu). Bola som aj pri pátraní po mŕtvych príbuzných či potom pri ich identifikácii a prípravách pohrebu. Podobných príbehov, žiaľ, bolo viac. Keď som v pitevni nemocnice na Antolskej aj na pohrebe sprevádzala 16–ročného Nadžiba, prehodnotila som všetko ostatné.
