SME

Jozef Lenč: Každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim

Jozef Lenč: Každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim

Slobodu v islame vnímam tak, že nemusím počúvať inštitucionalizovanú autoritu ako katolíci, hovorí Jozef Lenč, vysokoškolský učiteľ, moslim.

Tam, povie a ukáže smerom na ministerstvo dopravy. Sedíme v pyramíde Slovenského rozhlasu v Bratislave v kancelárii na deviatom poschodí. Tam je Mekka. Mojím partnerom je Jozef Lenč. Vysokoškolský učiteľ, politológ. Rodák z Handlovej. Moslim.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

TEXT: Róbert Kotian

[content type="longread-pos" pos="left"]

Píše Róbert Kotian, moderátor
rozhlasovej diskusie
Dejiny.sk, spolupracovník
denníka Šport.

[/content]

„Mekka je smerom na juho-juhovýchod, ale ak to chcete vedieť presne, v dnešných sofistikovaných časoch smartfónov nie je určenie smeru modlitby (kibla), teda smeru na Mekku nijaký problém. Rovnako nie je problém ani s určením presného času modlitieb, keď zaznie zvolávanie k modlitbe (azán/adhán). Telefón má i takúto aplikáciu. Ja osobne mám však zvonenie na telefóne vypnuté. Predsa len žijeme v časoch, keď by z telefónu znejúce slová azánu, začínajúce sa „Alláh Akbar“ mohli ľudí zbytočne desiť alebo vyvolať nepríjemné reakcie. Teda tým smerom je kibla.“ (ukáže von oknom).

Do akej miery vám určujú život rituály spojené s islamom? Mám na mysli najmä modlitby.

Je to individuálne. Každý moslim hľadá kompromis medzi tým, čo je jeho náboženskou povinnosťou, a čo je vhodné a možné v danej chvíli a v spoločnosti. Taktiež je to odlišné podľa miery individuálnej religiozity konkrétneho moslima alebo moslimky. Hneď v danej chvíli sa pomodliť kdekoľvek alebo túto povinnosť prispôsobiť okolnostiam. Ja nemám bytostné nutkanie modliť sa hneď po zaznení zvolávania k modlitbe, nech by som bol kdekoľvek. Nevyťahujem razom koberec. Najčastejšie sa modlím doma alebo v kancelárii, ak tým nikoho neruším, ak som tam sám. Čo sa týka presného času modlitby, je tu dostatočný priestor medzi jednotlivými modlitbami, keď je možné ju vykonať. Takisto je islam v kontexte modlitby značne flexibilný a napríklad je umožnené spájanie modlitieb, ak nie je možné ich z rôznych dôvodov vykonať.“

Flexibilný, teda tolerantný?

„Skôr flexibilný. Učenie islamu má v sebe zakomponované nielen fundamentálne etické koncepty, ktoré by sa mal človek snažiť dodržiavať, ale okrem toho je pri čítaní Koránu zjavný odkaz, že Boh nepredpísal ľuďom nič, čo by im škodilo alebo by im to zbytočne sťažovalo život. Z tohto hľadiska aj čas modlitby je stanovený v rozmedzí od jedného azánu (volanie k modlitbe) k druhému. To znamená, že moslim sa nemusí pomodliť hneď, ale mal by tak učiniť v tomto časovom rozpätí. A zároveň je umožnené pre tých, ktorí sa nemôžu v danom čase modliť, spájanie modlitieb. Teda pre tých, ktorí cestujú majú takú prácu, ktorá im neumožňuje z rôznych dôvodov prerušenie pre modlitbu a pod. Je napríklad pochopiteľné, že lekár nepreruší operáciu, ak nastane čas modlitby, učiteľ prednášku alebo vodič autobusu jazdu. Modlitba sa vykoná až vtedy, ak je na to adekvátny priestor.
Niektoré krajiny sa snažia striktne dohliadať na to, aby veriaci prerušili prácu a modlili sa v stanovenom čase, ale modlitba by mala v prvom rade vychádzať zo srdca veriaceho, z jeho túžby sa pomodliť a oddať Bohu - vtedy by to mal urobiť.“

Koľkokrát denne sa modlí moslim?
„V rámci 24-hodinového intervalu jedného dňa je to päťkrát. Teraz najbližšie bude modlitba o jednej hodine. Zaujímavé je, že väčšina dopoludnia je fakticky určená pre prácu, keďže po úsvite je ďalšia modlitba až napoludnie. Takže prvá modlitba je na úsvite, druhá napoludnie, ale teraz podľa letného času fakticky až o 13.00 h. Potom v polovici času od poludnia po západ slnka, následne krátko po západe slnka a naposledy približne hodinu a pol až dve po západe slnka, teda de facto v noci (nočná modlitba). Počas noci sa ešte odporúča vykonávať i dobrovoľné modlitby. Modlitba však nemá len duchovný rozmer. Keďže jej predchádza povinná očista – umývanie – tak má i pozitívny vplyv na hygienické návyky, a keďže je vykonávaná sériou opakujúcich sa úkonov, pomáha aj udržiavať fyzickú zdatnosť veriaceho. Akási islamská podoba kalokagatie.“

Nosíte koberček so sebou?
„Nie.“

Niekedy v 90. rokoch som čítal (zrejme v Kultúrnom živote) nesmierne presvedčivo napísaný text, kde autor (zrejme Daniel Pastirčák) opisoval svoju intenzívnu skúsenosť, keď pocítil stretnutie s Bohom, akoby s ním mentálne komunikoval. Zažili ste niečo podobné? Ako sa stalo, že ste sa stali moslimom?

„Zažil som dve kľúčové obdobia, keď sa vo mne ‚prebudila‘ viera. Nebolo to akési znovuzrodenie či stretnutie s Bohom, to som, priznám sa, nezažil. Ten akt, keď som vyslovil šahádu (vyznanie viery), nebol, z môjho pohľadu, ničím, pri čom a po čom by som sa inak cítil. Nejako znovuzrodený. Vyslovením šahády moslim deklaruje svoju vieru v jediného Boha a Jeho posla, a tak sa vlastne stáva členom moslimskej komunity. U mňa sa dá moja cesta k islamu ohraničiť dvoma míľnikmi.“

A konkrétne?

„Vieru v Boha som pocítil, objavil, keď som mal asi jedenásť alebo dvanásť rokov. Dovtedy som vyrastal v ateistickom prostredí podobne ako drvivá väčšina mojej generácie ‚Husákových‘ detí v poslednej dekáde bývalého režimu, a tak som nebol vedený k aktívnej viere. Od roku 1991 som pravidelne trávil letné prázdniny u starej mamy na dedine, a keď som aj so sestrou zistil, že pravidelne navštevuje kostol, začali sme tam chodiť spolu s ňou. Zo zvedavosti. Bol som zvedavý, prečo tam ľudia chodia, a tak som fakticky objavil, že jestvuje Boh. V rovnakom období som tiež prečítal Bibliu, odpozoroval a naučil sa priebeh katolíckej omše a niektorých modlitieb, ale stále som mal pocit, že mi niečo nesedí, že mi vo viere niečo chýba. Boh? Logickosť či racionalita? Možno som mal len pocit, že v kresťanskom učení je až priveľa evidentných zásahov človeka. V podstate dnešné inštitucionalizované kresťanstvo je postavené na učení sv. Pavla, je to v podstate Pavlova cirkev. Toto nie je len môj pocit, ale tento názor má aj katolícky teológ Hans Küng. Avšak nebol to len Hans Küng a jeho Dejiny katolíckej cirkvi, ale napríklad aj knihy Zenona Kosidowského Čo rozprávali evanjelisti a pod. Po ich prečítaní som mal stále pocit, že mi v kresťanstve niečo nesedí.“

Čiže cez knihy k viere...

„Približne trinásťročný som sa dostal ku knihe Ibn Chalduna Úvod do dejín (po arabsky al-Mukaddima), ktorú v roku 1984 vydalo vydavateľstvo Tatran v preklade profesora Paulínyho. Ibn Chaldun bol zakladateľom modernej sociológie a politickej ekonómie, filozofie a histórie, polyhistor, narodený v Tunise, ktorého rodina pochádzala z Córdoby v Španielsku. V tejto knihe som našiel prvýkrát citácie z Koránu, ktoré boli veľmi zaujímavé. Páčilo sa mi, že ten text bol písaný vedecky a racionálne vysvetľujúci spoločensko-politické javy, ale s umným premiešaním citátov z Koránu, ktorými autor dokazoval svoje tvrdenia. Na základe tejto knihy som sa naučil basmalu (bismi lláhi ar-rahmáni ar-rahím – V mene Boha milostivého a milosrdného), t. j. vetu, ktorou sa začína takmer každá zo súr v Koráne. Veta, ktorú vysloví moslim vždy, keď sa chystá niečo urobiť, a to buď nahlas, alebo len v duchu. Túto vetu som začal používať aj ja takmer vždy, keď som niečo robil a myslel som si, že to je islam.
Vo väčšine prípadov platí, že k islamu sa nemoslim dostane prostredníctvom moslima – buď manžela, alebo cez komunitu, s ktorou sa začne stýkať a priateliť. Ja som sa však k islamu dostal práve cez túto knihu. Bol som hlboko vnútorne presvedčený, že toto je moje náboženstvo, že tomuto verím. Racionalite spojenej s uctievaním Boha.“

Pociťovali ste potrebu niečomu veriť? Je iks ľudí, ktorí nie sú identifikovaní s kresťanstvom či vôbec vierou ako takou. Hľadali ste niečo, v čo chcete veriť?

„Súčasťou islamskej teológie je i poznanie, že človek je prirodzene moslimom, že každá bytosť stvorená Bohom sa rodí ako moslim. Ak si preložíme slovo moslim do slovenčiny, tak každý človek sa rodí s prirodzeným pocitom úcty k Tomu, kto ho Stvoril. Vierou v Stvoriteľa. Moslim je teda ten, kto nasleduje alebo sa podriaďuje Bohu, má bázeň pred svojím Stvoriteľom. Ďalej sa hovorí, že následne to, či sa stanem židom, moslimom alebo kresťanom, prípadne objaví vieru v niečo iné, závisí od toho, k čomu človeka vedú jeho rodičia. Každý človek sa rodí ako moslim, ale kým sa stane, závisí od toho, čo a koho v živote spozná, čo a od koho sa naučí, kto ho ovplyvní. Niekedy tak tú prirodzenú cestu, ten islam, tú úctu k Stvoriteľovi, stratí, ale tá v ňom stále niekde je a môže sa znovu objaviť. V učení islamu sa napríklad nehovorí, že niekto konvertoval na islam, ale že pristúpil k islamu, resp. sa vrátil k islamu. V Koráne tiež Boh hovorí, že ‚koho Boh chce viesť cestou správnou, tomu otvorí hruď pre islam; tomu, komu chce dať zblúdiť, tomu zúži a uzavrie hruď, ako by mal stúpať k nebu‘. (Korán, 6:125) Čiže niekto nájde cestu k islamu a pochopí ho, iný nie. Ja vnímam Korán predovšetkým ako akýsi návod na používanie tohto života (po arab. dunja). Boh nám ukázal, ako máte žiť. Tu máte život a toto je návod. Mne ten návod, ktorý je v Koráne, vyhovuje.“

To bol prvý krok. Kedy ste sa stali moslimom definitívne?

„U starej mamy sa vo mne objavila alebo oživila viera, ktorá bola skrytá. V istom období som mal veľkú túžbu ísť študovať islam, ale nakoniec ma zobrali študovať politológiu do Trnavy a zostal som na Slovensku. Neskôr, keď som už o islame viac čítal a písal rôzne seminárne práce a viac som sa venoval jeho poznávaniu, hoci stále som moslimov nepoznal, som raz dostal otázku, že ‚prečo nie som moslimom, keď hovorím, že islam je najlepšie náboženstvo?‘ Aj sám seba som sa pýtal, prečo som neurobil ten krok. Nevyslovil šahádu, a tak aj prakticky žil ako moslim. Vtedy som si spomenul na jeden veľmi múdry citát, ktorý som raz použil, ešte v počas štúdia na vysokej škole.
Na jednu hodinu som si pripravil do diskusie myšlienku od Jana Wericha, ktorého považujem za autentického filozofa. Tú vetu som potom neskôr použil, aj keď som opísal moju cestu k islamu. V tom citáte Werich hovorí, že „když už člověk jednou je, tak má koukat, aby byl. A když kouká, aby byl a je, tak má být to, co je, a nemá být to, co není, jak tomu v mnoha případech je“. A tak som si vďaka osobe, ktorá mi položila tú otázku, a tiež vďaka Werichovi v podstate uvedomil, že mám byť tým, kým som, a keď som o tom presvedčený, tak mám ním – moslimom – byť aj naozaj. Na prelome rokov 2004 a 2005 som teda vyslovil šahádu. V podstate už dostatočne dospelý som sa slobodne a racionálne rozhodol. Bolo to rozhodnutie, že mám byť tým, kým naozaj som.“

Pred chvíľou ste spomínali, že považujete islam za najlepšie náboženstvo. Prečo?

„Islam mi dal slobodu a potvrdenie tej výchovy, ktorú mi odmalička vštepovali moji rodičia, že pre život je dôležitá zodpovednosť za vlastné konanie a rozhodnutie. Toto je v podstate zakorenené aj v samotnej podstate islamu. V Koráne sa píše: ‚Žiadna duša hriechmi obťažená neponesie bremeno duše inej; a ak bude táto duša prosiť o to, aby jej bolo nesené bremeno jej, nebude jej z toho nič ubraté, aj keby to bol jej príbuzný.‘ (Korán, 35:17) A zároveň, každý dostane spravodlivo takú odmenu, akú si zaslúži. Islam takto učí a nabáda na zodpovednosť. Slobodu v islame vnímam tak, že nie som viazaný, že nemusím slepo počúvať inštitucionalizovanú autoritu ako katolíci, ktorí ak chcú byť dobrými katolíkmi, musia počúvať katolícku cirkev ako inštitúciu, musia byť podriadení istej forme svetskej moci. Lebo krédo katolíckej cirkvi hovorí, že verím v Boha, ale aj verím v cirkev katolícku. A to v islame nie je. Človek verí v Boha a Jeho zákony. No zároveň aj v zákony štátu, v ktorom žije a ktoré nie sú v rozpore s étosom islamu. Niektoré zákony človek musí dodržiavať, to je tá zodpovednosť. Islam teda, samozrejme, nie je anarchia, a ani sloboda nie je absolútna.“

Na jednej strane za prednosť islamu považujete, že nepodlieha nejakej inštitucionálnej autorite. Nie je to však súčasne aj jeho slabina, že sa mnohokrát interpretuje veľmi odlišne?

„Je, a preto je tam dôležitý ten princíp zodpovednosti. Sloboda bez zodpovednosti je anarchia. Toto je dôležité - sloboda a zodpovednosť idú ruka v ruke. Človek musí byť zodpovedný za svoje činy. Ako som už povedal, v islame jasne platí, že žiadna duša neponesie hriechy inej duše, a človek bude pred Bohom stáť a bude sa zodpovedať za svoje činy. Zároveň, ak chce byť zodpovedný, má povinnosť poznávať svet, má povinnosť aj poznávať islam a strániť sa konania zlých skutkov. Tú zodpovednosť vnímam aj tak, že nekonám dobro len preto, že mi to niekto prikáže, ale preto, že konaním dobra slúžim svetu a aj sebe, lebo som zodpovedný za tento svet a za život, ktorý som dostal, za úlohy, ktoré tu mám.“

Neexistencia nejakej autority, ktorá by povedala/určila, že toto hovorí Korán o blížnych, toto o násilí, vytvára vďačné pole pre množstvo interpretov a interpretácií, čo vlastne islam je. Či je to mierumilovné, alebo agresívne náboženstvo. Akoby si každý mohol nájsť argumenty pre čokoľvek, čo urobí. Hovorím teraz o brutálnych akciách spojených s islamom, s moslimami a ich interpretáciách.

„Ak chce človek konať zlo, vždy si nájde dôvod, priestor a zdôvodnenie. Zlo možno páchať a šíriť aj v organizovaných štruktúrach, ktoré tvrdia, že sú proti násiliu. Ak v ktoromkoľvek človeku vyhrá to zlo a rozhodne sa konať zlo, tak mu v tom nezabráni ani autorita. Neraz ho možno i podporí, ak chce využívať prirodzenú prítomnosť zla v nás. Islam má jasne dané pravidlá, čo človek má robiť, čo človek môže robiť, a má jasne napísané, čo človek nesmie robiť. A ak niekto číta v Koráne tak a to, čo mu vyhovuje, tak potom neberie islam ako celok. Základný étos islamu, prečo Boh dal ľuďom právo užívať tento svet, nebol v tom, aby ho ničil. Však ak by ho človek ničil, tak svet neostane pre ďalšie generácie. Boh naopak zakázal ľuďom ničiť, čo nestvorili – najmä život. Tí, ktorí vraždia či inak šíria zlo na zemi, v podstate ničia všetko to, čo Boh stvoril a čo oni majú povinnosť zachovávať pre tých, ktorí prídu po nich.“

Asi viete, k čomu smerujeme – či je islam radikálne náboženstvo, alebo nie. Ak povieme „Nezabiješ!, Nepokradneš“, sú to jednoznačné tvrdenia, príkazy a princípy. Iste, nedodržiavajú sa, ale keď človek počuje slovo Nepokradneš!, vie, o čom je reč. Ale keď niekedy čítam rozličné interpretácie rozličných súr, tak zvažujem, či islam inšpiruje moslimov k agresívnym krokom, samovražedným atentátom ako ceste k odmene v posmrtnom živote. Nie je mi to jasné.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3TV4 na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


Karikatúra denníka SME (Sliacky)


Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Karikatúra denníka SME (Rosie Babicová).


SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu