Autor je bezpečnostný konzultant
Keď si človek po dvadsiatich rokoch číta obžalobu, ktorú vypracoval vtedajší prokurátor Michal Serbin v roku 2000, kde sa opisuje príprava aj priebeh únosu Michala Kováča ml., nemôže sa ubrániť dojmu, že sa pozerá na nejaký zmätený chaotický scenár. Akoby ho napísali mladí muži po pár pivách a borovičkách v krčme, pretože sa chcú pomstiť Mišovi, ktorý chodí za Ančou, a rozhodli sa, že ho po ceste zastavia, zmlátia, opijú, vrazia do kufra auta a nakoniec vyhodia pred okresným policajným riaditeľstvom. Najlepšie s nejakým bielym práškom vo vreckách, aby ho policajti ešte aj zavreli.
S odstupom času sa dá skonštatovať, že SIS – mierne povedané – akciu zbabrala. Unášať niekoho za bieleho dňa na frekventovanej ceste pri Bratislave nesvedčí ani tak o chatrnosti príprav ako skôr o politickom tlaku, ktorý musel prichádzať od „starého“, túžiaceho čo najskôr skoncovať s tým, kto ho – podľa jeho názoru – zradil, a zaútočiť na najcitlivejšie miesto každého rodiča, na jeho dieťa.
Skúsenosti s únosmi
Ani taký špecifický štátny orgán, ako je SIS, nemal vtedy skúsenosti s unášaním ľudí. A nemal im ani kto poradiť. Starí veteráni z ŠtB, ktorí takéto veci robili v päťdesiatych rokoch minulého storočia (napríklad únos sociálnodemokratického politika Bohumila Laušmana z Rakúska), už boli buď v pekle, alebo na dôchodku a vo filmoch to vyzerá tak jednoducho, tak prečo to neskúsiť.
