Autor je politológ a pedagóg
Robert Fico ešte asi nikdy nepremeškal príležitosť, hocako malichernú, zachovať sa verejne ako morálny obmedzenec. Kým v minulosti umne oživoval ľudácke a boľševické resentimenty pre vlastný volebný prospech, dnes jeho krátkozraký, zbabelý populizmus môže mať oveľa vážnejšie dosahy. Nielenže prispieva k utrpeniu utečencov, šíreniu strachu a nenávisti u nás doma, ale paradoxne poskytuje aj alibi radikálnym islamistom na Blízkom východe.
Robert Fico sa pritom rád morálne vyvyšuje nad našich západných spojencov, ktorí si nesú bremeno svojej smutnej koloniálnej minulosti, ako aj nedávnych nedomyslených vojenských dobrodružstiev. Z bezpečia svojho provinčného rozhľadu sa môže tváriť, že má morálnu prevahu. To ony, veľmoci, robia zlé veci, my tu v závetrí sa len prizeráme a krútime hlavou! Čo my s tým, nech ony riešia.
V jeho morálnom uvažovaní je kus poddanskej logiky. Všetko panstvo a vrchnosť – tu zastupované Západom – sú skazené, zatiaľ čo chudoba, v tejto jánošíkovskej bájke Slovensko, cti netratí v podstate nikdy.
O našej cti však viac než naša údajná chudoba a nevina hovoria naše skutky. Fico aj so svojou družinou akoby si neuvedomovali (alebo im to je možno jedno), že sme súčasťou Západu.
Jeho výroky o utečencoch ako ekonomických špekulantoch a rámcovanie na výsosť humanitárneho problému ako otázky bezpečnosti len posilňujú morálnu paniku, ktorá hystericky lomcuje časťou verejnosti. Vôbec sa tým nelíši od rôznych atavistických križiakov a provinčných rasistov, ktorí vidia v každom vzorovanom koberčeku bezpečnostnú hrozbu.
Plánovaný príjem žiadateľov o azyl na základe ich náboženstva je diskriminačný, ako upozorňuje každý so štipkou férovosti v kostiach, od Európskej komisie po pápeža. Čo je však horšie, potvrdzuje tým naratív Islamského štátu a podobných vyšinutých sektárov.
