Mám k dispozícii päť minút. Vlastne už len štyri minúty päťdesiatšesť sekúnd. Presnejšie len štyri minúty a päťdesiatdva sekúnd. Nebolo by márne prejsť si takto po všetkých tých piatich minútach.
Presnejšie: štyroch minútach tridsiatich siedmich sekundách. Ako modlitbu by som mohol odriekať tie zostávajúce chvíle, ktoré by pekne tíško plynuli (veď to samo osebe je víťazstvo, je tu Göteborský knižný festival a päť minút, keď pekne tíško plynie čas, vážme si to), takto by sa vlastne zrodilo samotné ticho, počas ktorého by sme sa mohli zamyslieť, hĺbaním by som to asi nenazval (ani nie tak ja, ako vy, lebo ja by som musel stále rátať, päť minút, štyri minúty, oddrieť si to, veď preto ma sem pozvali), zamyslieť sa nad literatúrou, knihami, čitateľmi, dokonca možno aj nad spisovateľmi, nad tým, prečo vlastne sme a čo vlastne chceme.
Anekdota
Mám istú anekdotu, viem, nie je čas na žarty, ale trocha to otočím, to, čo vravím, na to je čas. Ten pekný, tichý. Skrátka: na istej literárnej konferencii mne pridelená tlmočníčka vedela perfektne po španielsky, čo sa hodilo, lebo všetci naokolo hovorili po španielsky, lenže o literatúre nemala ani šajnu, ako keby mne vykladali o chove hovädzieho dobytka.
Prednášajúci zrejme práve hovoril nejaké veselé veci, lebo všetci okolo mňa sa váľali od smiechu. Čo hovorí? – spýtal som sa. Počkajte, počúvam, neskôr. A zasa počujem, že Kafka a chachacha. Čo hovorí? Hneď. Počkajte.
A tak ďalej. Wittgenstein, Camus – a oslobodzujúci, bezuzdný rehot. Aplauz, pauza, pozriem na tlmočníčku, bola to mladá študentka, ktorá mi prísne, takmer nabrúsene povedala: Áno. Myslím, že hovoril o literatúre.
To by som chcel dosiahnuť aj ja, aby ste si na konci povedali, myslím, že hovoril o literatúre.
Rakovina
Poďme však ďalej. Obávam sa (to znie, akoby som to preložil z angličtiny, I am afraid), že čokoľvek poviem, bude to o literatúre.
Čo je literatúra, by som aj po štyridsiatich piatich rokoch (odvtedy mám v ruke pero) len ťažko pomenoval. Že čo ňou nie je, o tom nejaké tušenie mám (zoznam mien teraz neprečítam), a aj o tom, ako asi funguje. Úžasne a tajuplne.
O tom by som dokázal hovoriť dlho, o úžasnosti a tajuplnosti. A ako nadšene a dojímavo. Veď o tom je môj život. (Zátvorka. To sa trocha zmenilo, veď preto nie som prítomný osobne, teraz sa totiž usiluje naplniť môj život čosi iné, teraz by som nadšene a dojímavo dokázal hovoriť o rakovine pankreasu, čoho teraz ctené publikum ušetrím, no nech zbytočne nejasá, skôr či neskôr o nej napíšem obšírnejšie, I am afraid).
