SME

Lukašenko si bude musieť podpíliť konár, na ktorom sedí

Lukašenko si bude musieť podpíliť konár, na ktorom sedí

Rozhovor s bieloruským novinárom Vitalom Zyblukom na tému Čo vydrží Bielorus.

Rozhovor s bieloruským novinárom Vitalom Zyblukom na tému Čo vydrží Bielorus.

TEXT: Petra Procházková

[content type="longread-pos" pos="left"]

Píše Petra Procházková, redaktorka SME a Lidových novín.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

[/content]

B olo to vždy veľmi ťažké, napísať o Bielorusku pravdu, nespreneveriť sa vlastným ideálom a zároveň si nevymýšľať príkladné dôkazy o tom, aký je život v totalite neznesiteľný.

Bola som v tej krajine nesčíselnekrát. Od všetkých ostatných postsovietskych republík (okrem Pobaltia) sa odlišovala vzorným poriadkom, pokojom, nízkou kriminalitou, v poslednom čase aj nepodplatnými policajtmi a hlavne akousi zmesou materiálneho dostatku, stability, prosperity a ľudskej letargie. Aj keď mne to bolo proti srsti, zdalo sa mi občas, že Lukašenko je predsa len menším zlom než revolúcia, ktorá nakoniec vyvrcholí vojnou, ako sa to stalo na Ukrajine či v Gruzínsku.

Vlastne to je večná novinárska dilema - o hrdinoch, či už padlých, či preživších, o ľudských obetiach a utrpení, o statočných politických činoch a revolúciách sa píše výborne. Preto máme tie krvavé a dramatické témy tak radi. O bežnom, nudnom živote (mimochodom, ktorý väčšina z nás túži žiť a aj ho žije), o ľuďoch, ktorí dávajú prednosť plnému tanieru boršča, keď nie s mäsom, tak aspoň so smotanou, napísať dramatickú, záživnú reportáž, to je fuška.

Na otázku, či sloboda stojí za velikánske strádanie a niekedy aj ľudský život, mi Vital Zybluk neodpovedal. Ale konečne som stretla niekoho, kto nestál ani na jednej strane bieloruskej barikády a triezvo, s pomocou dát a čísel, odhalil to, čo sa skrýva pod debnami plnými paradajok, obrovskými hokejovými štadiónmi a neuveriteľne širokými diaľnicami.

Vital Zybluk je šéfredaktorom jedinej exilovej rozhlasovej stanice vysielajúcej v bieloruštine. Eurorádio je registrované v poľskej Varšave, ale redakcia vrátane Vitala pracuje legálne na území Bieloruska. Len nemá frekvenciu. Takže si ju v Minsku v aute nenaladíte. Vysiela najmä cez internet a družicu.

Rozumejú vám vaši poslucháči?

[content type="longread-pos" pos="left"]

Vital Zybluk.

[/content]„Nehovoria to mnohí, ale rozumejú všetci. Hlavne nás zase neporovnávajte s Ukrajincami. Od roku 1795 sme súčasťou ruskej ríše a na bieloruštine to vidieť. Dokonca aj naša laureátka Nobelovej ceny za literatúru Svetlana Alexejevičová píše po rusky. U nás sa preto teraz vedú obrovské spory. Či je vôbec bieloruskou spisovateľkou...“

A vy si myslíte čo?

„Ako filológ som v rozpakoch. Alexejevičová sama sa necíti súčasťou bieloruskej kultúry, ale skôr sovietskej. Pozitívne je, že Bielorusi teraz vedia, že niekto ako Alexejevičová existuje. Keď vyhlásili, že je držiteľkou Nobelovej ceny, robili sme anketu v uliciach. Pred filologickou fakultou budúci učitelia ruštiny netušili, kto to je. Jej knižky u nás nevychádzajú, pretože kritizuje Lukašenka.“

Vy sám odmietate obvinenia zo sympatií k opozícii, či dokonca označenie „disident“ ...

„Možno nás nazvať absolútne opozičným rádiom - sme v opozícii voči prezidentovi aj najrôznejším aktivistom a hnutiam, voči všetkým, preto nás nikto veľmi nemá rád.“

Ako by ste zhodnotili výsledky posledných prezidentských volieb?

„Lukašenko si chcel pomocou týchto volieb otvoriť cestu na Západ. V najbližších dňoch zrušíte sankcie, a to preňho bude veľké víťazstvo.“ (EÚ už po našom rozhovore zmiernila sankčný režim proti Bielorusku, zatiaľ na štyri mesiace, pozn. red.)

Lukašenko preto dokonca v auguste prepustil najznámejších politických väzňov.

„Lenže jediným dôvodom Lukašenkovej náhlej náklonnosti k Európe sú peniaze. Rusko ich už nemá, pretože zápasí so sankciami a bojuje. Rubeľ sa znehodnotil viac ako dvakrát. A my inam než do Ruska predávať nevieme. Avšak pre nich sme teraz drahí. Fabriky stoja, ale Lukašenko musí pracujúcim dávať normálny plat, aby ho milovali. Produkcia leží v skladoch, nikto ju nechce. Tak aspoň pred voľbami povolil predávať vodku celých 24 hodín a zlacnil ju v reštauráciách. Dnes sú minské reštaurácie zaplnené robotníckou triedou, ktorá si dáva jedného frťana za druhým, lebo na to má. Vďaka prezidentovi.“

A keď sa vodka minie?

„Lukašenko vie, že jedinou jeho šancou je pôžička Medzinárodného menového fondu a pomoc EÚ.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3WTY na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Petra Procházková je česká novinárka a publicistka. Facebook

Čítajte ďalej

Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


Karikatúra denníka SME (Sliacky)


Karikatúra denníka SME (Hej, ty! – Györe).


Karikatúra denníka SME (Sliacky).


Karikatúra denníka SME (Rosie Babicová).


SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu