[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/57/5714695/5714695.jpeg?rev=2" author="Foto: SME - Gabriel Kuchta" longread-pos="full"]Psychiater Jozef Hašto.[/content]
U vodcov teroristických skupín môžeme predpokladať rysy patologickej sebalásky, narcizmu, podozrievavosti a nezmieriteľnosti, a tiež nezvládnuté pocity menejcennosti, hovorí psychiater Jozef Hašto, ktorý sa v nedeľu vrátil z psychiatrického kongresu v Berlíne.
TEXT: Svetlana Kolesárová
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/9/56/5659279/5659279.jpeg?rev=2"][/content]
Píše Svetlana Kolesárová, zástupkyňa šéfredaktorky denníka SME.
[/content]
Mnoho ľudí si po teroristických útokoch v Paríži kladie otázku, kde sa v človeku berú také sklony k ničeniu?
K ľudskej prirodzenosti patrí aj aktivovateľnosť emócií hnevu, zlosti, prípadne až zúrivosti a nenávisti. Táto zameranosť sa snáď dá vyjadriť slovami: „Ty, zlý objekt, zmizni mi z očí, ja zostanem“. Aktivuje sa napríklad v zápase o dominanciu a tiež pri ohrození, keď zdroj nebezpečenstva sa javí ako zvládnuteľný protiútokom, zastrašením, v extrémnom prípade zničením.
Je dosť dôvodov k hypotéze, že evolúcia nás vybavila nielen schopnosťou milovať, opatrovať, súcitiť s druhými a vžívať sa do nich, altruisticky im pomáhať, ale na druhej strane aj ničivým, vražedným mechanizmom. Spustenie toho vražedného mechanizmu v správaní má silné bariéry, akési vnútorné „nezabiješ!“, ktoré je zrejme o milióny rokov staršie než Mojžišovo prikázanie. Ono len posilnilo prirodzenú zábranu voči zabíjaniu. Dnes vieme, že aj naši najbližší živočíšni príbuzní – šimpanzy, s ktorými máme spoločných asi 98,4 percenta DNA, vedú niečo ako teritoriálne vojny s druhými svorkami šimpanzov, robia bojové výpravy na hranice územia a vyháňajú alebo kruto zabíjajú cudzích jedincov, ak sa tam zdržujú.
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/57/5714696/5714696.jpeg?rev=2"][/content]
Doc. MUDr. Jozef Hašto, PhD. (66)
Psychiater, psychoterapeut, vysokoškolský pedagóg. Pôsobí ako školiteľ v hypnóze, autogénnom tréningu, psychoterapii, zaujíma sa o vzťahovú väzbu a psychotraumatológiu. Napísal niekoľko odborných kníh (napr. Autogénny tréning, Posttraumatická stresová porucha, Vzťahová väzba), pravidelne prispieva do odborných časopisov. V roku 2009 mu Aliancia Fair-play udelila ocenenie Biela vrana. Je ženatý, má dve deti.
[/content]
Aby sme si to nahradili, pozeráme akčné filmy, hráme počítačové hry plné zabíjania a ničenia?
Nielen kriminálky a akčné filmy, ale aj rôzne súťaživé až bojové športy, myslím pri tom nielen na box, kick-box alebo omnoho sublimovanejší tenis, dobývanie území pri futbale, rugby atď. Môžu byť až životu alebo zdraviu nebezpečné. Prečo teda chodíme na trilery? A na horory?
Možno potrebujeme aj istú dávku strachu o život. Svet, v ktorom sa diala evolúcia človeka, bol asi dosť nebezpečný. A v posledných stáročiach, napriek hrôzam 20. storočia, a napriek všetkým katastrofickým správam o násilných smrtiach, o ktorých sa dozvedáme z médií, je dnes zrejme svet bezpečnejší. Vyplýva to napríklad z dôkladnej analýzy historických dát Stevena Pinkera.
Ešte poznámka ku sklonom k ničeniu a energickému vzdorovaniu druhým. Už u dvoj- trojročných normálne sa vyvíjajúcich detí sa objavuje sklon rozoberať, ničiť, búrať. Dalajláma ako dieťa vášnivo rozoberal hodinky, takže ich znefunkčňoval. Neskôr sa ich naučil opravovať.
U mladistvých v puberte sa vplyvom testosterónu objavuje mimoriadne, agresívne testovanie, kam až možno zájsť, súťaživosť a tendencia riskovať, aby si získali status v skupine a obdiv dievčat. Riskovanie môže byť také nerozumné, že sa ironicky hovorieva o „testosterónovej demencii“, teda zhlúpnutí vplyvom mužského pohlavného hormónu testosterónu.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Majú teroristi nejakú psychickú úchylku, alebo pri správnej manipulácii vodcom by sme boli aj my schopní masových vrážd a teroru?
Z psychologických a psychiatrických poznatkov o samovražedných atentátnikoch (boli analyzovaní buď retrospektívne po svojej smrti na základe informácií o nich, ktoré sa podarilo zhromaždiť, alebo ak prežili atentát či jeho plánovanie, odborníci s nimi viedli aj priame rozhovory a vyšetrenia) vyplýva prekvapivý záver, že obvykle nevykazujú diagnostikovateľnú psychickú poruchu, a ak, tak nie závažnejšiu.
Nanajvýš sa cítili nie dosť dôležití a akceptovaní vo svojich primárnych skupinách, prípadne boli znevážení, mali pocit, že nemajú pred sebou možnosť úspešného sebapresadzovania, sebauplatnenia a keď sa pri hľadaní svojej zmysluplnej životnej cesty dostali do skupiny, v ktorej zažívali prijatie a spolupatričnosť, a láskavo, ale dôrazne sa správajúci vodca, autorita im vykresľovala obraz nepriateľa, napr. „skazený Západ“ a aké dôležité je voči nemu presadzovať svoju identitu, tak nastal zvrat.
Presadilo sa u nich mimoriadne polarizované chápanie „my a oni“, my dobrí, oni zlí, ktorých treba ničiť. Indoktrinácia definuje zlých ako menejcenných, diabolských, podľudí (podobne ako nacizmus iné rasy a komunizmus triedneho nepriateľa), takže možno voči nim vypnúť súcit a empatiu, treba ich zničiť, aby bol svet lepší.
V aktuálnom prípade je to v mene náboženstva.
