[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/57/5796740/5796740.png?rev=2" author="Foto: SME - Jozef Jakubčo" longread-pos="full"]Peter Mikuláš.[/content]
TEXT: Peter Mikuláš
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/57/5796743/5796743.png?rev=2"][/content]
Dnes píše Peter Mikuláš, operný spevák, otec troch dcér.
[/content]
Ahoj, Peťo.
Píšem Ti najosobnejší list zo všetkých. Kamaráti ťa volajú Bobor. Nie? A povedz. Dá sa s bobrom žiť? Teda vlastne. Dá sa žiť s umelcom? Pýtam sa práve Teba, veď aj Ty patríš medzi nás bláznov, krásne a s citom hráš na fujarku, gajdičky, píšťalôčky, si v podstate duša uletená a ako očný lekár tento umelecký dar v sebe poriadne dusíš. Veď si vo vážnom stave lekárskom, máš honor a popritom, prepytujem, si ešte aj umelec. Nepatrí sa... Aj keď myslím, a myslím si to fakt osobne len ja, bez hlbšieho výskumu, keby si nebol citlivý a uletený, ani operovanie očí by si nezvládol ako virtuóz. Veď zdravé a otvorené oči, to je svetonázor. Nie?
Bobor je v princípe také isté zviera ako Ty. Prepáč za prirovnanie, varoval som Ťa. Je súčasťou prírodného reťazca, plní závažnú úlohu harmonizátora života, lebo pojedá stromy. Len jeho pričinením sa musia pozviechať nové a popritom sa zrodí socha. Úloha náročná, no neviem, či vhodná pre rodinu. Preto sa budem stále znova a znova vypytovať, dá sa s umelcom žiť? Čo je to v umelcovi ako bobor, ale v podstate aj v človeku, že musí tvoriť a vytláčať zo seba točenú cesnakovú klobásu citu, ktorú potom ukazuje všetkým naokolo. Čo ho núti vypovedať umením. Aká je to zázračná sila. Aký dar. Spomeniem príklad. Mal som na gymnáziu spolužiaka. Každú prestávku prespieval, ani lekvárové chleby z domu nejedol. Mimochodom, dobré boli. On Ti bol Karlom Bohom (Gottom), česal sa tak ako on, aj také isté gate ako on mu jeho dobrá mati ušili, dole rozšírené, závidel som mu ich.
SME+
Viac podobných článkov nájdete na SME+. Vznikajú vďaka vašej podpore. Ďakujeme.
Čo je toto za sila, za preháňadlo v nás! Veď sa pozrime na bobra podrobnejšie. Sedí u nás po nociach na brehu záhrady a stružliká si tie svoje tužky z mojich prácne vysadených jabloní a vŕb. Stavia hrádze, vodné kaštiele, pre seba si vodu zadŕža, tá je potom lenivá a tečie, len keď sa jemu páči. Je popritom všetkom vôbec schopný venovať sa deťom? Pochybujem. Ako to robíš Ty. Stíhaš vôbec? Gajdovať a vychovávať zároveň? Priznávam, ja som veru nestíhal. Aby som naplnil svoje umelecké tlaky, bol som vo výchove strohý. Jasné, chladné príkazy, žiadne výhovorky dokola, išlo sa rovno na vec. Milé dcéry, toto sa musí splniť, aby iné bolo. Keď sa nesplní, to iné nebude a basta. Žiadne polosvetlá a polotiene na mňa neskúšajte. Ale to všetko preto, že keď som začal so spevom, hneď mi bolo jasné, nastali iné časy. Zrazu som sa ocitol v inom svete ako všetci normáli naokolo. Nastala premena môjho ja na abnormálne precitliveného tvora, takmer zvera, v zátvorke bobra, nutne som sa musel venovať inému videniu, až som sa čudoval, čo zrazu vidím.
[content type="citation"]Ako to robíš Ty? Stíhaš vôbec? Gajdovať a vychovávať zároveň? Priznávam, ja som veru nestíhal. Aby som naplnil svoje umelecké tlaky, bol som vo výchove strohý. Jasné, chladné príkazy, žiadne výhovorky dokola, išlo sa rovno na vec.[/content]Moja skutočnosť, moje súcno, sa ocitlo v neskutočne, vo výpovedných zákutiach, v inotajoch a tajomstvách, ktoré som mal dovtedy skryté. Začal som byť prešťastný. Vo veciach som zrazu uvidel symboly a v symboloch dôkazy. Bol som kompletne sám sebou vo svete zvukov a farieb, ktoré som dosiaľ nevnímal, zrazu ma toto citové cunami strhlo nevídaným prúdom úplne iným smerom ako napríklad takého horára. Ten si nadránom vylezie na tú svoju 'kukaňu', spočíta srny a jedného jeleňa, vlky, sovy, včely a iné kvety, preklepe stromy, či v nich ešte zunia nočné ódy na pána Zázraka Prírodu a večer sladko zaľahne, aby sa ráno zobudil do podobného čuda ako včera.
No a umelec? Presne opačne. Spraví síce to isté, čo ten horár, nechá sa ráno a potom po celý deň šokovať krásnom, avšak večer sa to začne. Zakúri pod kuchtu, v ktorej prevára ten sladký džem z harmónie zložený, metá sa na strožliaku zboka nabok a len vyhutuje, ako to všetko v sebe poskladať a vytvoriť napríklad mozaikový oblok chrámu. Tento dom, toto obydlie, tento Parnas však nie je sídlom Boha. To je len taký jeho súkromný, drobný a krásne živý raj, zložený len z jeho krehkého citu a vidu. Iste uznáš, že toto nemôže byť žiadny spánok. Toto upratovanie farebných skielok sú otvorené oči v tme. Je to vlastne rozpoloženie. Určitý stav, ktorý je momentálne mocnejší ako hlad alebo matéria.
O venovaní sa normálnosti v takomto opare sa ani hovoriť nedá. Je to, povedal by som, neustále a nepretržité bdenie, a čo je zaujímavé, keď to otočíme, jeho bdenie je vlastne sen. Viem, ťažko sa to chápe, ale je to tak. Kto to nevyskúšal, buď nie je bobor, je iba suchý pragmatik, alebo sa bojí zaspať.
Umelecká tvorba nie je pre klasický život, je pre večnosť, pre ľudstvo, pre tento svet a vesmír zároveň. Preháňam? Stále miesim nereálne oblaky? Ej, veru nie, kamarát. Ty skúšaš svoju tvorbu, povedal by som len v miere, ktorú zvládaš. Miere takej, no nazvime to, amatérskej. Zahráš si schuti, kedy sa Ti zachce, zahráš občas komusi na sobáši. Ale keby si mal v sebe tlaky, ktoré by ťa nútili vypovedať posolstvá vyvrhnuté na plátno, napísané do nôt, posolstvá správnych úderov po klávesoch a napätých strunách a navyše týmto všetkým vznešeným ešte treba aj rodinu uživiť, by si sa pozeral, čo to je miaganie duše. Veď preto sa Ťa stále dokola pýtam. Dá sa s umelcom žiť, keď je v podstate stále na výlete v oblakoch? Veď si len predstav toho môjho bobra tam na chalupe pri Rudave. Strúha mi tú moju jablonku do špicata, ako tužku značky Karandáš, aby svietila do neba skoro ako prst ukazovák a kričala, pozor, ľudstvo! Zničíte mňa, bobra, a následne uhyniete všetci, lebo ja sa hýbem len v neznečistených biovodách. Povedz, nie je toto posolstvo jednoducho úžasné a jeho dielo má v tomto prípade naozaj zmysel?
