(Foto: Profimedia)TEXT: Michal Havran
[content type="longread-pos" pos="left"]
Píše Michal Havran, teológ a šéfredaktor jetotak.sk.
[/content]
U dalosti v Kolíne vyvolali oprávnene vlnu rozhorčenia. Podobne, ako keď sa svet dozvedel o znásilňovaní žien v Indii alebo keď prichádzali správy z Donbasu o sexuálnom zneužívaní žien vojakmi. No na rozdiel od udalostí z krajín tretieho sveta alebo bojových zón, kde sme sa nejako prispôsobili predstave, že prvými obeťami vyšinutých mužov sú ženy, je situácia v Nemecku iná.
Prichádza v čase, keď sa snažíme pochopiť, akým spôsobom môžu v Európe fungovať ľudia s inou náboženskou kultúrou, ktorí navyše prichádzajú z oblastí, kde pod vplyvom násilia a náboženského cítenia dochádza k rozvratu základných civilizačných modelov.
Znásilnenie je neprípustné
Nemecko navyše čelí niekoľko mesiacov traume z poznania nových faktov týkajúcich sa správania spojeneckých vojakov počas porážky Hitlerovho režimu.
Nemecká historička Miriam Gebhardtová vo svojej novej práci opierajúcej sa o cirkevné archívy uvádza, že len americkí vojaci znásilnili v roku 1945 viac ako 190-tisíc nemeckých žien. Vďaka nej sa Nemecko dozvedelo, že západní spojenci sa v posledných mesiacoch vojny správali rovnako ako Sovieti, ktorí si donedávna držali takpovediac monopol na znásilňovanie predovšetkým vo východných častiach krajiny.
Znásilňovanie žien je teda v Nemecku už dávnejšie súčasťou kolektívnej predstavy o tom, ako sa k ženám správajú cudzinci, ktorí túto ohavnosť považujú za akúsi samozrejmosť a spôsob správania sa v obsadenej krajine.
Znásilnenie kohokoľvek kýmkoľvek a za akýchkoľvek okolností alebo z akýchkoľvek pohnútok, či už z pomsty, alebo z náboženského delíria je neprípustné. Nemecké úrady sa k prípadu nikdy nestavali inak, rovnako ako kancelárka Merkelová.
Preto je zarážajúce, že sa v Európe objavila polemika o tom, či vlastne neznásilňujú všetci utečenci a či nie je ich náboženstvo niečím, čo im takéto správanie umožňuje.
