Pred 37 rokmi potešili žiakov v januári uhoľné prázdniny. Tri týždne deťom daroval režim, neschopný sa vyrovnať s dôsledkami krutej arktickej zimy.
Tentoraz vyvolala mimoriadne prázdniny neschopnosť vlády (a aj tých predošlých) vyrovnať sa s faktom, že do vzdelania treba investovať peniaze.
[content type="avizo-clanok" id="20078386" url-type="sme-article"][/content]
Paralelu so „socíkom“ možno rozviesť ďalej a obohatiť o reakcie súčasných politikov, pripomínajúce slovník straníckych funkcionárov: keď dakto prejavil nesúhlas a odpor, bol agentom Západu či imperializmu (dnes opozície). Súdruhovia potrebujú na prácu pokoj a tak ďalej, pamätníci si pamätajú.
Nuž, dlhé roky a desaťročia sa pestoval strach ozvať sa a prirodzený návyk zohnúť chrbát – a ako vraví mimoriadne hlúpe úslovie „držať hubu a krok“.
Mocnou brzdnou silou pôsobiacou proti učiteľskému štrajku je aj vedomie Fica a spol., že sa (zatiaľ) až tak veľmi nemusí báť verejnej mienky. Jeho voličská obec je lojálna skôr k vodcovi než k slabším a ukrivdeným učiteľom. Nejeden volič si povie, že čo učitelia chcú, veď zarábajú viac než predavačky a majú ešte i prázdniny.
Predstavme si však, čo vlastne skrýva druhá možnosť – vzdať sa legitímneho práva na protest, držať hubu a krok. Dopriať učiteľom pokoj na ich zle platenú prácu. Znamená to pokračovanie vývoja, v dôsledku ktorého sa Slovensko stáva krajinou, kde ubúdajú vzdelaní, schopní ľudia a pribúdajú zbrane. Kde sa symbolom úspechu stal polointeligent so straníckou legitimáciou či s firmou pripravenou tunelovať verejné financie, a nie vedec, odborník, umelec.
Ak učitelia pripomínajú, že sa tento trend musí zmeniť, potom – povedané slovníkom premiéra Fica – nič lepšie pre štát nemohli urobiť.
