Áno, Draxler môže mať pravdu, že požiadavky Iniciatívy slovenských učiteľov nie sú nepriestrelné a nemusia ustáť rozbor. Je tiež zjavné, že Crmoman, ako líder štrajkujúcich, nie je žiaden iskrivý rétor a formuluje skôr pocity učiteľského stavu, než jasnú a dobre pripravenú agendu podloženú číslami. Stále však štrajkujúci učitelia môžu znamenať obrat v predvolebnom kurze.
Obvinenie štrajkujúcich z kalkulu a používania marketingových stratégií, ktoré Pellegrini vzniesol, prezrádzajú zlú predtuchu Smeru: majú strach, že tejto agilnej skupiny sa chytili ľudia z mimovládneho prostredia aj z politickej scény, ochotní dať know-how a upratať program. Obvinenia, ktoré premiér použil voči Iniciatíve, dodali štrajku jasný ideologický rozmer. Smer si tak vytvoril z vlastného strachu modelového oponenta.
Dnes už verejnosť nebude skúmať, čo Smer pre školstvo urobil. Stačí, že mu nedal predvolebnú prioritu a tak pálčivú tému nechal oponentom. Ak je košeľa bližšia ako kabát, tak demonštrujúci učitelia a odchádzajúce sestry odovzdajú veľmi jasný predvolebný signál. Formulovaný občianskou odvahou jednotlivcov, ktorí riskujú istoty. A najmä hmatateľnejší, než pochodujúce kordóny utečencov v dekách, o ktorých väčšina počula len zo správ.
Učiteľom a sestrám sa podarilo Ficovu utečeneckú bublinu prasknúť – ukázali, že po problémy netreba chodiť do Paríža či Kolína. Že schopnosť naefekt komentovať európsku politiku ešte nesľubuje udržateľnú víziu pre krajinu, ktorá má také problémy, že sama produkuje ekonomických migrantov.
Draxler teda prichádza s číslami neskoro. Tému školstva, ktorá je jadrom oveľa väčšej témy – napredujúcej krajiny, ktorá má nápady a sebavedomie – už Smer stratil. A to najmä preto, že o ňu nejavil záujem a uprednostnil ponuku opevnenej krajinky, kde nevieme, čo bude, vieme len toľko, že mešity tu nebudú. Ale ani kvalitné školy a zdravotníctvo nerozožrané korupciou.
