Bol som na ostrove Lanzarote. Uživí 80-tisíc ľudí. Štyria z piatich žijú z cestovného ruchu. V priebehu roka navštívi Lanzarote až 250 000 turistov. Taká invázia dokáže aj najkrajšie kúty sveta zdevastovať. Developeri skúpia pozemky, postavia na nich ozrutné hotely a vytvoria okolo nich oázy konzumu. Takto zničili mnohé malebné zákutia aj na väčších Kanárskych ostrovoch. Ostrov Lanzarote však zámery finančných skupín odrazil.
Na čelo odboja sa postavil Cesar Manrique. Charizmatický umelec, vizionár presvedčil ostrovanov, že developeri génia loci ostrova zabijú. Povedal: „Lanzarote, ak umrieš, nikto ťa už nikdy k životu neprebudí.“ Manrique, priateľ Picassa a Juana Miró, presadil jednoduché zásady: Nijaká stavba, okrem kostolných veží, nesmie presiahnuť výšku kanárskej palmy. Stavebné povolenie dostanú iba tí, ktorí tvorivo rozvinú tradičný ostrovný štýl. Nijaké bilbordy. I stalo sa.
Iba raz sa pokúsili developeri umelcovo „desatoro“ obísť. Keď bol na dlhšom pobyte v USA, začali v chvate stavať mnohopodlažnú budovu. Ostrovania sa vzbúrili. Manrique sa vrátil a urobil poriadok. Stavbu zastavili, ale zachovali. Slúži dodnes ako „pamätník ľudskej hlúposti a chamtivosti“. Manrique vraj uskutočnil svoju „utópiu“ iba preto, lebo ho podržal jeho spolužiak, José Cerda. Človek, ktorý v rozhodujúcej fáze odboja bol „prezidentom“ Lanzarote. Výnimočný muž. Veď vízie ľudí na radniciach sveta čoraz častejšie kaličí „pach peňazí“.
