Tvrdí, že sa tejto téme rozhodla venovať preto, že zásahy kukláčov vidí často v televíznych novinách a chcela sa pokúsiť o akčný dokument. „Kukláči iba plnia rozkazy. Zaujímalo ma, do akej miery je človek schopný iba plniť rozkazy,“ vysvetľuje Zuza. „Hoci jednotka rýchleho nasadenia je cvičená na zásah proti ozbrojenému páchateľovi, stáva sa, že je nasadzovaná do situácií, kde žiaden ozbrojený páchateľ neexistuje,“ hovorí Piussi. Cieľ ich zásahov určujú iné policajné zložky – kriminálka či cudzinecká polícia. „Majú špeciálny výcvik, takže sa pri akciách primerane správajú aj vtedy, keď sú ich obeťami omylom obyčajní ľudia. Počas prípravy dokumentu som nakrútila päť zásahov. Ozbrojený páchateľ nebol ani pri jednom.“ V dokumente zachytila výpovede kukláčov, ich kapitána a dva zásahy. Jedným bol vý met v Slovenskej reštaurácii na Obchodnej ulici. „Každý mesiac musí útvar vykonať nejaké akcie. Raz za týždeň robíme výmet – to je akcia, pri ktorej vtrhneme v kuklách a so zbraňami do podniku,“ hovorí príslušník jednotky. Po tomto vpáde, ktorý vystraš í a „znehybní“ hostí, však nasleduje len obyčajné skontrolovanie občianskych preukazov. V podnikoch sedia rodiny s deťmi či kolegovia na obedňajšej prestávke. „Myslím, že sme tam úplne zbytočne nasadzovaní,“ rozpráva kukláč. „Boli časy, keď sme vý- mety robili dva-trikrát za deň. Pokojne aj v tom istom podniku.“
V závere filmu je akcia – zásah proti ozbrojenému páchateľovi v dome. Kukláči vbehnú do bytu, kde je manželská dvojica a ich dcéra s malým dieťaťom. Muža otočia tvárou k stene, vyhrnú mu tričko a zaviažu mu ho nad hlavou. V pozadí počuť ženský plač. Keď ho vyvedú von, policajt v tme pod baterkou listuje v jeho dokladoch. Zisťuje, že ide o iného muža, nie hľadaného. Pozerá tupo a vytrvalo ďalej do občianskeho, akoby čakal, že meno sa mu predsa len zmení pred očami a pýta sa ženy a dcéry zajatého muža: „A XY tu nebýva?“ Po roztrasených protestoch a hneve ženy odchádzajú s mužom naspäť do domu a policajti nasadajú do auta. „Už ideme domov? Už sme tu skončili?“ pýta sa nesmelo hlas režisérky. Film nepodporil fond Pro Slovakia a bol premietaný na projekcii v divadle Stoka.
A čo je to pekné na vašej práci?
Dokumentárny film Výmet vyvolal reakcie aj u samotných príslušníkov jednotky rýchleho nasadenia. Traja z protagonistov filmu sa strenú u Zuzy doma. Sedia na pohovke a naťahujú si kukly. Z mužov zostáva len úzky prúžik pohľadu – biele divadlo. Zuza nakrúca dodatok k Výmetu – reakcie kukláčov dotknutých spontánnymi vyjadreniami svojho kapitána. Pred kamerou sa posťažoval, že sú proti nemu a tvrdo ich kritizoval: „Oni nemajú také rodinné zázemie, ako by mal mať ten filmový policajt. O nich by nemalo ani to podsvetie záujem. Oni nie sú na takej úrovni – vyspelej. To na takú špinavú robotu by sa hodili. Niekoho zbiť, možno aj na vraždu by ich nahovorili, ale ani na to nemajú. Oni sú dosť veľmi, veľmi jednoduchí. Oni sú tí náchylní k tomu podsvetiu inklinovať. V nich je problém, nie vo mne. Mali by veľkú smolu, keby som ja robil pre podsvetie a mne podobní, čo sú vystrieľaní, vycvičení. To je jediné šťastie, že ja som na opačnej strane barikády. Ja som proti podsvetiu. To by nežili. Oni porovnávajú človeka iba podľa vizáže a pästných súbojov. Ale ja keď zoberiem okolo seba tím takých, ako som ja, aj takých starých, tak by zhasli. Zhasli by všetci do radu. Ani jeden by neprežil.“
