Keď vlani v decembri finišovali vstupné rozhovory, mnohí predstavitelia pätnástky mali z Poliakov zmiešané pocity. Jedna z najchudobnejších z kandidátskych krajín kládla stále vyššie požiadavky a bruselskí zástupcovia často pochybovali, kto je vlastne v úlohe žiadateľa. Už vtedy sa veľké Poľsko správalo ako dôležitý hráč, hoci pre Brusel nebol pojem naplnený obsahom. Odvtedy sa naši severní susedia zmenili na nepoznanie. Stále je to krajina s nevýkonnou ekonomikou a nevyspytateľnou vnútropolitickou scénou, ale na medzinárodnej scéne sa z nej stal skutočne kľúčový hráč. Viac ako kedykoľvek predtým platí, že nielen Poľsko potrebuje Európu, ale aj Európa Poľsko.
Z krajiny, ktorá stála pri páde komunizmu, mala prvú nekomunistickú vládu a slobodné voľby, je dnes regionálna veľmoc a strategický spojenec Spojených štátov. Poliaci v tejto úlohe vystriedali Nemcov a poľskí komentátori sa už pohrávajú s myšlienkou, že Varšava je pripravená nahradiť Berlín a Paríž ako motor Európskej únie. Poľský prezident Kwaśniewski sa po odchode Václava Havla stal neoficiálnym lídrom Visegrádskej štvorky a svet o ňom nie náhodou hovoril ako o možnom nástupcovi Georgea Robertsona na čele NATO.
