České euroreferendum máme ešte pred sebou, bolo by však prekvapením, ak by sa skončilo inak než maďarské, slovenské či poľské. Bude tiež platné a bude tiež sklamaním: k zásadnej otázke ďalšieho smerovania krajiny sa pravdepodobne vyjadrí zhruba polovica voličov.
Stredoeurópskym voličom niet čo vyčítať, správali sa namiesto rád podľa príkladu svojich politikov. Kampane na Slovensku a v susedných krajinách vykazovali rad podobných znakov.
Najdôležitejšie je, že zhodne vypovedali o komunikačných schopnostiach a ochote politikov. Najlepším príkladom je ustavične skloňované spojenie „informačná kampaň“. To je však holý nezmysel: kampaň už zo svojej podstaty pôsobí na city, informovanie by, naopak, malo byť racionálnou a permanentnou záležitosťou. Informačná kampaň je, jednoducho, dymová clona, ktorá má zakryť dlhé roky ničnerobenia. Politici visegrádskych krajín navyše nezvládajú jedno ani druhé, kampaň, ani informovanie.
Kampaň im je aspoň o čosi bližšia. Je to totiž jediný spôsob komunikácie s ich vlastnými zamestnávateľmi (občanmi), ktorý musia aspoň raz za čas absolvovať. Vždy, keď sa zhruba po štyroch rokoch prihlásia do konkurzu na uprázdnené miesta ministrov, poslancov či starostov, usilujú sa v priebehu niekoľkých týždňov masívnym pôsobením na pudy nahradiť predchádzajúce roky, keď sa tvárili, že občanov do toho nie je nič, ako tú-ktorú krajinu či obec riadia. Permanentné informovanie občanov o veciach, ktoré sa ich týkajú, je veľkej väčšine našich stredoeurópskych politikov aj na základe skúseností z eurokampaní ešte vždy bytostne cudzie.
