Keď minister uvažuje (oficiálne) o tom, že využije jeho skúsenosti a nechá ho na železnici, ba dokonca že mu pridelí jeho bývalú funkciu technického námestníka (neoficiálne), tak to asi nič smrteľné nebude. Aspoň nie pre Saxu. Horšie sú na tom železnice. Okrem toho, že sú príliš obézne počtom zamestnancov, že trpia finančným obžerstvom, majú dlhodobú vážnu chorobu hlavy. Ich vedenia sa bez ohľadu na aktuálne obsadenie permanentne správajú k podniku ako k vlastnému kráľovstvu. Roky investujú do nehnuteľností, bytov, nemocníc, chát a jám, ktoré nepotrebujú železnice a ani cestujúci, iba kamarátske, prípadne vlastné firmy, ktoré tie domy postavia a jamy vykopú. Roky sa vyhovárajú na nízke dotácie, pritom s tým, čo dostanú, nakladajú ako s vlastným bez toho, aby mala verejnosť - skutočný majiteľ železníc - šancu dozvedieť sa podrobnosti.
Lenže na diagnózu už teraz stačí len poznať základný výsledok ich samovlády: dlh skoro 40 miliárd, drahé cestovné, mizerná kultúra cestovania a desiatky podozrivých kšeftov a káuz. Našťastie, choroba železníc je liečiteľná. Treba začať od hlavy. Ak sa doterajšie vedenie môže preukázať len uvedenými výsledkami (prípadne miliónovými vilami), nemusí byť človek lekárom a ani ministrom, aby pochopil, že chorá hlava sa musí kompletne amputovať, čo je v prípade podniku pomerne jednoduché. Akákoľvek čiastková liečba nemôže nijako zlepšiť zdravotný stav železníc. Železničiarski bossovia sú príliš nedôveryhodní, než aby sa čelné posty dali riešiť nejakou rošádou. Ktokoľvek z vedenia je dnes podozrivý už len tým, že nebil dávno na poplach a nekričal, že železnice neslúžia ľuďom, ale lobistom a vlastnému vedeniu.
