Ochrana ľudského života je aj podľa mňa na prvom mieste, dokonca aj pred narodením, ale rozhodnúť sa úplne presne, kedy sa zo zhluku buniek stáva naozaj ľudský život, by som nevedel, aspoň nie tak, aby sa to dalo zákonne normovať. Ak by sa život podľa zákona začínal oplodnením, povolanie laborantky na pracoviskách, kde sa zaoberajú umelou výrobou požehnaného stavu, bude každodenne na hranici trestného činu, čo ak jej vypadne z ruky miska s čerstvo oplodneným vajíčkom? Podľa KDH a prívržencov z nej bude vrah. Dokonca aj v prípade, že dôjde k laboratórnemu oplodneniu, ktoré pre technologickú či ľudskú chybu neprinesie želaný výsledok, dôjde k násilnému ukončeniu „života“, čo sa právne nijako nebude odlišovať od interrupcie v piatom mesiaci. Ako sa to bude dať riešiť? A ak sa život nezačína oplodnením, kto je schopný presne rozhodnúť, kde bude deliaca čiara? Ja by som navrhoval prijať osvedčenú definíciu, že život sa začína, keď zdochne pes a deti vypadnú z domu. Zákon nebude o nič menej nezmyselný a aspoň bude sranda. O tom, že zákonne vymedziť svedomie je ešte ťažšie, som už písal.
Keď už je toľko ľudí odhodlaných hrdinsky ochraňovať ľudský život pred narodením nariadeniami a štátnymi zásahmi, čo tak zahrnúť pod ochranné krídla štátu aj skutočný život - po narodení? Na dopravné nehody, nevhodnú stravu a stres zomiera denne oveľa viacej ľudí ako na kyretáž. Možno by bolo treba postaviť mimo zákona automobilovú dopravu, bravčový bôčik, oškvarky a politikov. Nedala by sa energia a prostriedky z nikam nevedúcich hádok venovať tomu, aby bol život ľudí, ktorí naozaj jestvujú, príjemnejší, znesiteľnejší alebo, čo ja viem, spravodlivejší?
