, keď mal byť v Moskve, aby sa nejakým spôsobom podieľal ak už nie na oslavách, tak aspoň na nejakej vhodnej forme pripomenutia si zásadnej udalosti začínajúcich sa novodobých dejín Ruska. Práve pred desiatimi rokmi sa pučistom stalinsko-brežnevovskej proveniencie nepodarilo obrátiť koleso dejín späť, a aj keď duchovný otec perestrojky Gorbačov prišiel o kreslo, jeho záchranca a nástupca v jednej osobe, vtedy ešte svižný Jeľcin zaútočil proti prehnitej minulosti už v plnom a nevídanom rozsahu: zakázaním činnosti komunistickej strany dokončil rozpad Sovietskeho zväzu!
Dejiny iba logicky dohrali scénu, ktorá sa vypla k vrcholnému výkonu na barikádach námestí v bývalých sovietskych satelitoch v roku 1989 vrátane vtedajšieho červeného Československa. Putin v tom čase ešte ledva „vedel“ o sebe, nieto že by bol tušil, ako s ním práve táto dejinná chvíľa naloží. Ani v najtajnejšom kútiku jeho duše bývalého agenta KGB nemohlo čo i len vzklíčiť semienko nádeje, že raz bude stáť ako prezident na čele Ruska. Už nie síce sovietskeho, ale okypteného impéria, vybaveného ani nie tak vnútornou ako vonkajšou mocenskou silou ako pozostatkom z minulosti. Dejiny však aj zo zdanlivo nič nevyžarujúcich občianikov dokážu vyrobiť osobnosti veľkého formátu. A tak známy Henry Kissinger, bývalý minister zahraničia z vlády amerického republikánskeho prezidenta Richarda Nixona prirovnáva súčasného Vladimira Putina ku kniežaťu Alexandrovi Gorčakovovi, ktorý po ruskom debakli v krymskej vojne v roku 1856 koordinoval ruskú zahraničnú politiku celých 25 rokov. Gorčakov celkom slušne uspel a dokázal po štvrťstoročí na tie časy šokujúci zázrak: cárske Rusko sa stalo jednou z vedúcich mocností medzinárodnej scény. Pravdaže, Gorčakov mal ďaleko od toho, aby v prognózach zašiel ešte o takých tridsať-štyridsať rokov dopredu. To, čo boľševici napokon aj z jeho Ruska vytvorili, by určite ani len teoreticky nestrávil.
Kissingerovu tézu o prirovnaní Putina ku Gorčakovovi možno prijať, aj keď porovnávanie osobností spred vyše stopäťdesiatich rokov s tými súčasnými predsa len poriadne kríva. Symptómy však môžu byť podobné. Podobnosť je najmä v tom, že tak výsledok krymskej vojny, kde Rusko natrafilo najmä na tvrdého protivníka, akým bolo vtedajšie britské impérium, ako aj prehra v nedávnej studenej vojne spôsobili, že obor na hlinených nohách sa zrútil v oboch prípadoch neuveriteľnou rýchlosťou. Každý otras tohto druhu mení od samého základu celú stavbu. Gorčakovovi to trvalo štvrťstoročie, Putin tak dho pri moci nebude, lebo „jeho“ Rusko už vyznáva aj keď iba ruskú, ale predsa len demokratickú tvár ďalšieho vývoja. Putinovi treba uznať, že napriek faktu, že si nemôže „dovoliť luxus“ byť na čele štátu nepredstaviteľne dlhý čas, pochopil jednu zásadnú vec: obnova Ruska na demokratických princípoch sa nedá nadiktovať. Nastoliť demokraciu sa pokúsil Jeľcin, ale jeho úsilie malo nelogický recept a navyše to robil babrácky. Putin pochopil, že zásah, aký Rusko utrpelo po ťažkej kolízii nielen s Amerikou, ale prakticky s celým svetom, je mimoriadnou historickou udalosťou. Zároveň pochopil, že obnovu veľkosti, ktorá môže tejto krajine prislúchať vzhľadom na jej ostávajúcu robustnú rozlohu a zásobu jadrových zbraní zo zhrdzavenej éry, nemožno dosiahnuť v priebehu piatich-desiatich rokov alebo nejakým umelým urýchľovaním.
