FOTO – ČTK
Jeho štyridsať rokov milovanej manželky. Mojej matky. Môj otec Leo Penn zomrel na rakovinu pľúc vo veku 77 rokov. Slúžil v druhej svetovej vojne, bol vyznamenaný, v päťdesiatych rokoch bol umelcom na čiernej listine. Ale práve ten kus látky vyšitý hviezdami, všetko, čo preňho znamenal, a aj všetko, čo nakoniec znamenal aj pre mňa, vo mne vzkriesil nečakaný, nepotlačiteľný pocit. Dôstojník sa obrátil na moju mamu: „V mene prezidenta Spojených štátov a na znak uznania hrdinstva vášho manžela…“ A to mnou úplne otriaslo. Povedal som si: „Božemôj, odkiaľ sa berie tá búrka citov?“ Odpoveď som vlastne poznal: môj otec tak hlboko miloval túto krajinu a tú lásku, samozrejme, preniesol do svojich troch synov, a v tej chvíli bol z jedného z tých synov - toho neporiadneho žiaka štátnej školy - vlastenec v najsilnejšom zmysle tohto slova, a tá zástava pred tvárou mojej mamy, v tej chvíli zahalenej do sĺz, bola inkarnáciou celej tej hrdosti, všetkých slobôd, všetkých privilégií, ktoré som nikdy nemal. Tá zástava bola symbolom môjho otca. Jeho veľkého srdca, dobroty, jeho odvahy a jeho zriedkavých (mal som šťastie) slabostí.
