Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Prednáša na Bolonskej univerzite, žije nad Rimini. Autor románu Meno ruže, ktorý úspešne sfilmoval Jean-Jacques Annaud. Potom nasledovali Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa a Baudolino. Vydal aj knihy esejí: Skeptici a tešitelia, Myseľ a zmysel, Hľadanie dokonalého jazyka, Umenie a krása v stredovekej estetike, O zrkadlách a iné eseje a naposledy vyšiel vo vydavateľstve Kalligram Babylonský rozhovor.
V týchto dňoch sme sa v mnohých zahraničných novinách dočítali o obavách z talianskeho predsedníctva v Európskej únii. Predsedom Rady Európskej únie sa stal premiér Berlusconi. Na obavy je mnoho dôvodov, niektoré z nich sú všeobecne známe. Občanov iných krajín (ktorí sa boja, že by sa jedného dňa mohlo to isté stať aj im), to podľa všetkého znepokojuje, zato Talianom – aspoň významnému percentu z nich – je to dosť ľahostajné. Existujú ešte aj iné riziká, ktoré predstavuje Berlusconiho „režim“, a tými by som sa teraz chcel zaoberať bližšie.
Najprv by som chcel oddémonizovať pojem „režim“. Keď dnes niekto hovorí o režime, všetci myslia na fašistický režim, ale aj najostrejší kritici našej vlády pripúšťajú, že Berlusconi sa nechystá zosadiť parlament a nastoliť niečo ako Camera dei Fasci e delle Corporazioni a že chlapci v čiernych košeliach neobsadia redakcie novín. „Režim“ je skôr neutrálny pojem, označuje formu vlády. Hovorí sa o krajinách s demokratickým režimom, o kresťansko-demokratickom režime či o republikánskom režime, na rozdiel od monarchie či monarchistického režimu.
Vinný alebo nevinný
Berlusconi nepochybne uskutočňuje vlastnú formu vlády. K znakom tejto vládnej formy patrí nebezpečná populistická tendencia, pričom pojem „populizmus“ tu myslím v bežnom význame tohto slova, tak ako sa hovorí napríklad o Perónovom populizme či ako sa hovorilo o populizme iných juhoamerických či afrických predsedov vlád. Spomeňme si na Berlusconiho výrok, ktorým sa pokúsil vziať legitimitu úradom. Povedal vtedy, že keďže ho zvolil ľud, nenechá nikoho, kto získal miesto na štátny konkurz, aby ho súdil. Keby som takú vetu mal vziať vážne, nemohol by som nechať chirurga, aby mi operoval slepé črevo, nemohol by som posielať deti do školy a ani by som sa nedal zastaviť na ulici policajtom. Všetky tieto osoby totiž prešli len štátnymi prijímacími skúškami, na ich post ich nezvolil ľud a nedal im mandát plniť tieto úlohy.
Berlusconi však svoj atribút človeka zvoleného ľudom dal do protikladu k role toho, kto (oprávnený konkurzom) mal povinnosť rozhodnúť o jeho kriminálnych deliktoch, nie o politických zločinoch – a to bez ohľadu na to, či by rozhodol, že je Berlusconi vinný alebo že je nevinný. V skutočnosti „ľud“ ako výraz jedinej vôle a rovnakých názorov, ako prirodzená sila, stelesňujúca morálku a dejiny, vôbec neexistuje. Existujú občania, ktorí majú rôzne predstavy, a demokratický režim (ktorý nie je najlepší, ale, ako sa hovorí, všetky ostatné sú horšie) spočíva v tom, že určí vládu, s ktorou väčšina súhlasí. Tí, čo sú zvolení, reprezentujú občanov v parlamente.
