moravské vína v jednej vinohradníckej pivnici a preniesli ich cez hranicu o kúsok ďalej do inej vinohradníckej pivnice. Tam už sedel rakúsky dramatik, spisovateľ a básnik Peter Turrini a čakal na nás.
Turrini je navýsosť renesančný človek – teraz nehovorím o jeho dramatickej tvorbe, ale o tom, čo nás čakalo na stole v jeho pivnici. Dych vyrážajúca farebná a rozvoňaná pestrosť ovocia, syrov, zeleniny, klobás, šuniek a vín. A ozajstná južanská renesančná pohostinnosť domáceho pána. Turrini je totiž, ako jeho meno prezrádza, napoly Talian, napoly Rakúšan. Otec pochádzal od Lago di Garde, matka zo Štajerska. Tam Turrini vyrastal, rovesníkmi vysmievaný a dedinou odstrkovaný „miešanec“.
Kým ponalieval víno, nazrel som do knižky jeho vecných básničiek.
„Sedel som /na drevených schodoch/ pred naším starým domom. /Za mnou dielňa/ môjho otca./ Predo mnou/ ihrisko/ s deťmi./ Mal som na výber/ mlčanie otca/ alebo výsmech/ detí./ Rozhodol som sa/ zostať sedieť/ a fantazírovať.“
V štajerskej dedine Maria Saal, kde vyrastal, pocítil, čo to znamená byť prišelcom, deckom rodičov odinakiaľ. Nedávno mi Oľga Feldeková rozprávala svoje zážitky z detstva na Orave, ničím sa od tých Turriniho nelíšili, iba ak ešte väčšou krutosťou. „Keď sedliak zo susedstva/ zamiešal krv zaklanej svine/ ušiel som./ Keď decko sedliaka zo susedstva/ nafúklo slamkou žabu/ rozplakal som sa./ Keď som v škole vedel všetko najlepšie/ spolužiaci ma cez prestávku zmlátili./ Keď ma prinútili zjesť kravské lajno/ videli moje slzy./ Nič zo mňa/ k nim nepasovalo.“
„Peter, ani ty sem akosi nepasuješ – odmalička až podnes,“ vravím a pripomínam mu všetky jeho konflikty s Haiderom a nenávistné osočovanie v parlamente po niektorých Turriniho „rakúskemu duchu a kresťanstvu cudzích premiérach“.
