Po prvý raz od krvavej tragédie na Balkáne „zasiahli“ vojaci NATO skôr, než by došlo k ďalšej fáze občianskej vojny. Prítomnosť triapoltisícového kontingentu v Macedónsku má za cieľ nielen vyzbierať od albánskych rebelov dohodnuté množstvo zbraní, ale aj pôsobiť svojou prítomnosťou na zotrenie prvkov vzájomnej nevraživosti a doviesť podpísanú mierovú zmluvu do praxe. Macedónsko, podobne ako predtým Bosna-Hercegovina a Srbsko s provinciou Kosovo, sa stalo kandidátom na ďalšie dejstvo nepredstaviteľného výbuchu etnickej nenávisti, aká sa na Balkáne zakorenila v dávnych rokoch, a ktorú vyniesol na svetlo Slobodan Miloševič, médiami nazývaný balkánsky mäsiar. Ten už síce vyše šesť týždňov sedí vo väznici v Haagu a minulý týždeň znovu predstúpil pred súd, kde mu hrozí obžaloba za zločiny proti ľudskosti a genocídu, no v prípade Macedónska zatiaľ nie je isté, či sa napokon akcia vojakov NATO vydarí podľa všeobecných predstáv. Macedónsko však dostalo od medzinárodného spoločenstva nebývalú šancu.
Operácia NATO známa pod heslom Hlavná žatva je v tejto fáze tamojšieho vývoja jediným príhodným receptom na obrúsenie hrán nenávisti, vzájomnej nevraživosti. Viac sa v podstate robiť nedalo. Kým dokrvavenú Bosnu museli napokon medzinárodné sily SFOR obsadiť a na udržovaní mieru sa tam podieľajú výnimočne po boku vojakov Západu aj jednotky Ruskej federácie, v prípade Kosova, kde pôsobia jednotky KFOR, sú pomery dosť odlišné. Kosovo, ktoré zamýšľal Miloševič etnicky od Albáncov vyčistiť, sa stalo po mohutnom bombardovaní spojencov NATO medzinárodným protektorátom a nie je jasné, ako dlho ním zostane. V každom prípade však čas na odchod vojsk NATO z Bosny, a už vôbec nie z Kosova, nenastal, napriek tomu, že v Belehrade je už pri moci iná vládna zostava, ktorá sa síce zmieta v neľahkej vnútropolitickej kríze, ale v každom prípade sa snaží postupovať nie autoritatívne, ale demokraticky.
V hre o prítomnosť a budúcnosť Macedónska ide o veľa: NATO má možnosť počas určených tridsiatich dní v neľahkých „laboratórnych“ podmienkach vyskúšať, ako by bolo možné aj v potenciálne ďalších etnických ohniskách Európy podobne postupovať, aby nedošlo k najhoršiemu.To najhoršie je pravdaže občianska vojna so všetkými následkami. S vraždením, lúpežami, znásilňovaním, vyháňaním jednej skupiny obyvateľstva druhou, vznikom nových armád utečencov. Naozaj sa ukazuje, že vláda väčšinového národa, akým je v tomto prípade macedónsky, nebola schopná samostatne nájsť recept na pokojné vyriešenie problému, akým je obmedzené postavenie tamojších etnických Albáncov. Keďže tí tvoria až jednu tretinu populácie necelých troch miliónov obyvateľstva Macedónska, je celkom zrejmé, že požadujú aj tomu zodpovedajúce zastúpenie. Nielen vo vláde, ale v podstate vo všetkých zložkách činnosti spoločného štátu vrátane policajného zboru či používania albánčiny ako úradného jazyka v oblastiach, kde počet Albáncov presahuje dvadsať percent. Macedónčania a Albánci neboli schopní nájsť k sebe pokojnú cestu. A tak ako v predchádzajúcich prípadoch sa znovu dostávali k slovu najkrajnejšie časti oboch strán. Od toho bodu nie je nikdy ďaleko k uchopeniu zbraní a chuti „riešiť“ problém prelievaním krvi.
