Ešte nikdy neboli preferencie SDĽ také nízke, rozpory medzi predstaviteľmi strany také neskrývané, a ešte nikdy voľba predsedu neznamenala takú hrozbu rozštiepenia strany ako teraz. Takáto charakteristika aktuálneho stavu v SDĽ platí už tretí rok za sebou. Vnútrostranícka kríza má chronický charakter a zoznam kandidátov na post predsedu svedčí o tom, že koniec krízy je v nedohľadne.
Po júnovom rokovaní republikovej rady, ktoré urobilo z Pavla Koncoša volebného lídra strany, sa zdalo, že migašovské krídlo SDĽ má svoj scenár ďalšieho postupu. Že na miesto dnešného nepopulárneho predsedu pripravuje predsa len o niečo populárnejšieho ministra. Minulý týždeň vyšlo najavo, že s týmto scenárom nesúhlasí jeho kľúčová postava. Jozef Migaš sa hodlá uchádzať o znovuzvolenie. „Myslím, že viem, čo mám robiť s touto stranou a viem, čo jej ponúknuť,“ povedal dnešný predseda SDĽ. Keby naozaj vedel, čo má robiť so stranou, bolo by nepochopiteľné, že svoje know-how doteraz neuplatnil a dopustil, aby preferencie strany klesli pod prah zvoliteľnosti. Iná vec je, že Jozef Migaš už dvakrát dokázal, že vie, čo má delegátom zjazdu ponúknuť, aby ho zvolili. V lete minulého roku ho podporili aj napriek tomu, že im nielen médiá, ale aj zakladatelia strany povedali, že ich predseda je reprezentantom politického klientelizmu, a že hlasovaním za Migaša budú hlasovať za spojenie strany s konkrétnou záujmovou skupinou. Kandidát Migaš sa zrejme spolieha na to, že ak delegáti akceptovali jeho „ponuku“ pred rokom, prijmú ju aj teraz. Na rozdiel od predsedu Weissa, ktorý takisto svoj post v roku 1995 obhájil, ale o rok neskôr naň rezignoval, predseda Migaš sa rezignovať nechystá. Jeho výrok, že kandiduje preto, lebo strana potrebuje, aby ju viedla „osobnosť, ktorá môže širšie ovplyvniť verejnú mienku voči SDĽ“, dokazuje, že pán predseda nechce vidieť realitu. Aj keď ho delegáti vo funkcii opäť potvrdia, nič to nezmení na fakte, že Migaš ovplyvňuje verejnú mienku najmä proti SDĽ.
