u medzi HZDS a trojicou vládnych strán. Lenže premiér jednoducho nemôže spolupracovať s HZDS, ak chce aj v budúcom volebnom období sedieť v parlamente.
Antimečiarizmus je jednou z najtypickejších vlastností voliča SDKÚ - inak povedané, ľudia nevolili Dzurindu z lásky k jeho strane, ale práve preto, aby sa Mečiar k moci nedostal. S výnimkou proamerických postojov bol antimečiarizmus jednou z mála jednoznačne identifikovateľných charakteristík profilujúcich SDKÚ. Ak strana sklame voličov práve vo veci, ktorá ju podstatným spôsobom definuje, končí.
Napríklad SDĽ si dlhodobo vytvárala imidž strany bojujúcej za „obyčajných ľudí“. Keď sa potom podieľala na nevyhnutných pravicových reformách, namiesto toho, aby vysvetlila, prečo sú v záujme „obyčajných ľudí“, nadávala na vlastných ministrov (ktorých však napriek tomu až do poslednej chvíle neodvolala). „Obyčajní ľudia“ teda logicky usúdili, že SDĽ viac ako na nich záleží na dobrých postoch v štátnych podnikoch a všetky reči o ochrane chudobných, ktoré v ostatných desiatich rokoch vyprodukovala, boli prázdnymi frázami. Ak voliči SDKÚ usúdia, že všetky minulé vyhlásenia Dzurindu o HZDS boli len planými rečami, odídu a nijakým spôsobom sa ich neskôr nepodarí získať späť.
Nerozumné bolo tiež jednoznačné prihlásenie sa k náboženskej politike KDH. Tvrdohlavý postoj kresťanských demokratov pomáha len jedinej osobe - Pavlovi Ruskovi. ANO, ktorá ešte na jar v dôsledku reformy zdravotníctva klesala tempom, ktoré ju mohlo pochovať, už mesiace preferenčne posilňuje. Naviac, pokiaľ je koaličná kríza nerozmotateľne prepletená s náboženskými požiadavkami KDH, je Rusko nezraniteľný. Je to predsa on, ktorý chráni väčšinu občanov pred kresťanskými demokratmi. Akákoľvek aféra potom môže byť vnímaná ako účelový útok na jeho osobu.
