Prieskumy verejnej mienky hlásia zmenu v postoji občanov k vstupu Slovenska do NATO. Nielenže sa prvýkrát za vstup do aliancie vyslovuje nadpolovičná väčšina opýtaných, ale analýzy dokumentujú, že aj referendum o tejto otázke by dopadlo pozitívne. Zdá sa, že rozdelenie spoločnosti už nie je také hlboké ako počas druhej a tretej vlády Vladimíra Mečiara. Čoraz viac obyvateľov si bez ohľadu na sympatie k jednotlivým politickým stranám začína uvedomovať, aké sú priority krajiny v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Rozpaky vyvoláva fakt, že pod prekročenie hranice päťdesiatich percent sa podpísala zmena v rétorike HZDS, ktoré donedávna zastávalo protiatlantické postoje. Avšak aj tento aspekt má svoje svetlé stránky.
Keď sa v roku 1997 opýtal David Zelinger poľského exprezidenta Lecha Walesu, či ho nenapĺňa ľútosťou, že postkomunisti zbierajú plody jeho úsilia o integráciu Poľska do NATO a EÚ, legendárny vodca Solidarity odpovedal: „To je chybný spôsob myslenia. Poraziť nepriateľa je, samozrejme, veľké umenie, ale ešte väčšie umenie je prinútiť súpera, aby uskutočňoval niečo, čo nechcel. (…) Neporazil som ich, ale donútil robiť moju prácu.“ Tieto slová Walesa vyriekol iba niekoľko mesiacov potom, ako členské štáty NATO na madridskom summite pozvali za ďalších členov aliancie Poľsko, Maďarsko a Česko. Slovensko pozvané nebolo, pretože vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar a jeho najbližšie okolie realizovalo iný program. Namiesto plnenia politických kritérií pre vstup do NATO vláda čoraz väčšmi stupňovala konflikty s opozíciou a hlavou štátu, ba dokonca zmarila referendum. Existuje podozrenie, že Mečiar do tohto všeľudového hlasovania presadil otázky týkajúce sa vstupu do NATO preto, aby myšlienku integrácie diskreditoval a vyhovel záujmom Moskvy.
