poslanci zabránili tomu, aby sa budúce parlamentné voľby „uskutočnili podľa kvalitnejšieho a najmä demokratickejšieho volebného zákona“.
Nie je to tak. Po prvé preto, lebo predkladateľom sa nepodarilo dosiahnuť ani len základnú politickú dohodu o ich návrhu. Po druhé preto, lebo náprava napadnutých ustanovení pred súdom tzv. Mečiarovho volebného zákona bola zrealizovaná už pred viac ako dvomi rokmi. A po tretie preto, lebo návrh zavádzal aj nové volebné pravidlá, ktoré však neboli v súlade so základnými pravidlami demokracie.
Návrh síce spresňoval niektoré technické parametre jestvujúceho zákona a zvyšoval váhu prednostných hlasov. I keď jeho obhajcovia „zabúdali“ spomenúť, že zároveň dávali právo politickej strane zostavovať novú kandidačnú listinu pre druhé skrutínium bez akéhokoľvek ohľadu na prednostné hlasy udelené voličmi vo voľbách. Nedostatky návrhu však boli väčšie ako jeho klady. Napríklad na zaregistrovanie kandidačných listín by museli strany v navrhovaných štyroch volebných krajoch zložiť kauciu až v sume 4 milióny korún. S ľahkosťou ich dokážu zaplatiť iba parlamentné strany, keďže si schválili štátny príspevok pol milióna korún na mandát poslanca ročne a vstup do volieb by im tak zaplatili daňoví poplatníci. Pri súčasnom viacnásobnom finančnom zvýhodnení parlamentných strán, čo však obmedzuje ostatné strany už pred vstupom do volieb, by zavedenie kaucií bolo zrejme v rozpore s Ústavou SR. Iným nedostatkom návrhu bola úprava kampane v súkromných médiách - zavedenie priam sterilného prostredia v čase, keď voliči najviac potrebujú informácie, názory a polemiky.
