Do Milána nedávno pricestoval Art Spiegelman, aby predstavil zbierku krásnych obálok časopisu New Yorker. Spiegelman sa preslávil skvelou knihou Maus, v ktorej komiksy dokážu hovoriť o holokauste silou veľkej ságy. Spiegelman je aj naďalej dôležitým komentátorom udalostí dnešných čias - a to v príbehoch, ktoré v sebe spájajú spravodajstvo a polemiku so starostlivým skúmaním dejín, akokoľvek sa tieto dejiny môžu zdať vzdialené svetu komiksu. Jednoducho a jasne povedané, považujem ho za génia.
Art Spiegelman sa zastavil u mňa doma na aperitív a pri tej príležitosti som mu ukázal svoju zbierku komiksov z čias dávno minulých. S úžasom si prezeral obálky starých vydaní Fantóma, Mandraka, Flasha Gordona či talianskeho komiksu Cino e Franco. Flash Gordon ho nezaujal, alebo aspoň nie natoľko, ako tí ostatní traja. Ak sa vám dostane do rúk dobrá kniha o amerických komiksoch, nájdete v nej iba pár riadkov o Fantómovi a jeho priateľoch, ale aj na internete zistíte, že diskusie sa takmer vždy krútia okolo Supermana a pluku superhrdinov, ako bol Spiderman.
Internetové stránky väčšinou rozoberajú postmoderného Batmana či opäť objavujú (tak ako to v jednej svojej knihe urobil Spiegelman) začiatky najstaršieho zo všetkých superhrdinov, Plasticmana. Ale skúste si v Googli vyhľadať niečo o komikse Cino e Franco (v angličtine sa volá Tim Tyler‘s Luck) a nájdete iba niekoľko odkazov na film a televízny seriál, ktoré podľa neho vznikli - tak ako nepodarené seriály, čo vznikli podľa Flasha Gordona. Napokon, ten je dnes už súčasťou gýčovej kultúry. O pôvodných komiksoch toho teda nájdete veľmi málo.
Art Spiegelman tvrdí, že je to tak, ako keby Fantóm, Mandrake a spol. boli oveľa obľúbenejší v Taliansku než v Spojených štátoch. Spýtal sa ma, prečo to tak je, a ja som mu ponúkol vysvetlenie. Predsa len som bol svedkom ich talianskych začiatkov, pozoroval som ich od chvíle, keď sa prekladali do zlej taliančiny. Bolo to hneď po ich debute v Amerike. Pamätám si napríklad na obálku s nápisom Mandrache, čo mala byť asi snaha komiks potaliančiť.
Pred rokmi sa v Taliansku vydávali komiksy, ktoré boli proti režimu: Dick Lightning, Riman legionár či kniha o mladých ľuďoch z Corriere dei Piccoli, ktorí prinášali civilizáciu do Habeša, alebo sa spolu s fašistami púšťali do neuveriteľných akcií proti krutým červeným milíciám.
Oproti tomu Flash Gordon talianskym deťom ukazoval, ako je možné bojovať za slobodu planéty Mongo a proti nemilosrdnému krvavému krutovládcovi Mingovi. Potom tu bol ešte Fantóm. Ten nebojoval proti farebným ľuďom, ale, naopak, bol na ich strane. Dokonca vždy prekazil plány bielych špekulantov a čitatelia tak zistili, že existuje obrovská Afrika, kde policajné hliadky zatýkajú ľudí, ktorí pašujú slonovinu. Objavili tiež, že sú hrdinovia, ktorí nechodia po svete v čiernych košeliach, ale majú masky a priliehavé oblečenie. Medzi mnohými ďalšími odhaleniami bol aj koncept slobodnej tlače. Približovali ju dobrodružstvá Mickey Mousa ako novinára.
