Posledných pár dní sa u nás politická dôvera a stranícka disciplína stali často frekventovanými pojmami. Minister Nemcsics a štátny tajomník Opaterný stratili dôveru celého predsedníctva, a menovite predsedu ANO za kritiku do vlastných radov. Preto - v mene strany, ktorá ich do vlády vyslala, boli navrhnutí na odvolanie zo svojich funkcií.
Dôveru premiéra Dzurindu zas stratil riaditeľ Národného bezpečnostného úradu Ján Mojžiš zo zatiaľ nešpecifikovaných dôvodov a po ňom aj minister obrany Ivan Šimko. Ten zas preto, že ako podpredseda SDKÚ porušil stranícku disciplínu, keď vo vláde nehlasoval za Mojžišovo odvolanie, hoci mu to prezídium strany výslovne „odporučilo“. Strata jeho hlasu spôsobila, že premiérov návrh neprešiel. To bol preňho dostatočný dôvod na to, aby bol Šimko za trest stiahnutý z kresla druhého muža SDKÚ a premiér navrhol jeho odvolanie aj z kresla ministerského.
Premiér, ktorému sa doteraz vždy vyčítala prílišná opatrnosť a váhavosť pri postupoch voči predstaviteľom opozície, prílišná ochranná ruka nad svojimi ľuďmi, vystúpil teraz prekvapivo až neobyčajne razantne a nekompromisne, a to tak voči Mojžišovi, ako aj voči Šimkovi. Keďže sa argumentuje stratou politickej dôvery a porušením straníckej disciplíny, pozrime sa bližšie na tieto pojmy.
Stranícka disciplína je pojem, ktorým operovali boľševici. O svojej strane hovorili ako o bojovom šíku robotníckej triedy, ako o jej predvoji. Táto militaristická terminológia mala zdôrazniť, že ide o prísne riadenú organizáciu vojenského či polovojenského typu. Do takej strany sa voľne nevstupuje, ale naopak, ona si na základe striktných kritérií vyberá svojich členov, z nej sa nevystupuje, ale vyhadzuje. Porušenie straníckej disciplíny sa prísne trestá.
Strana je skôr voľným združením rovnako politicky zmýšľajúcich ľudí, ktorých k sebe viaže program strany. Takéto strany musia veľmi opatrne narábať pojmom straníckej disciplíny. Keďže nemajú v rukách nástroje na jej vymáhanie, musia sa oveľa viac spoliehať na presvedčivosť predkladaných argumentov u svojich členov. Poslušnosť sa tu nepovažuje ani za cnosť, ani za požadovanú vlastnosť. O to viac to platí pre poslancov a ministrov, ktorých Ústava SR zaväzuje vernosťou nie svojej strane, ale Slovenskej republike a jej občanom.
