k materskej strane vo „vážnej veci“. Ale ani v jednom prípade nie je isté, či ministri pôvodne vôbec zamýšľali dosiahnuť nejaký dramatický efekt.
Keď premiér vyhlási, že nedôveruje šéfovi NBÚ, už nie je cesta späť. Týmto vyhlásením prebral zodpovednosť za to, že dôvody na odvolanie sú dostatočné. Ak to Ivanovi Šimkovi nestačí, vytvára to dojem, že on nedôveruje Mikulášovi Dzurindovi. A to je od významného člena SDKÚ veľmi vážny negatívny politický signál. Svojím „zdržaním sa“ spôsobil, že samotný predseda vlády môže mať nemalé problémy. Namiesto toho, aby dnes rokoval už o nástupcovi Jána Mojžiša, musí hľadať politickú podporu na jeho odvolanie. Ak ju nezíska, bude musieť vysvetľovať, či a ako chce naďalej vykonávať svoju funkciu.
Iná situácia nastáva, ak má minister Šimko skutočne dôvody Dzurindovi neveriť - v takom prípade je však zdržanie sa pri hlasovaní zúfalo málo. Je však nepravdepodobné, že práve toto chcel Ivan Šimko dať najavo. Možno chcel ako minister obrany vyjadriť istý odstup od straníckeho rozhodnutia SDKÚ (s ktorým asi neveľmi súhlasia ambasády niektorých štátov NATO). V takom prípade sa mal na zasadaní vlády jednoducho nezúčastniť.
Robert Nemcsics v odpovedi na priamu otázku nepoprel možnosť svojho odchodu z ANO v situácii, keď bola jednota jeho strany zárukou, že scenáre menšinovej vlády sú nereálne. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu sa nedalo vylúčiť, že práve tieto náznaky by mohli odštartovať proces rozpadu ANO. Formulácia, ktorá bola zvolená možno najmä z opatrnosti, sa v tomto kontexte stala paradoxne veľmi výbušnou.
