Problém prvý. O úspechu reformy verejnej správy možno hovoriť len vtedy, keď do seba zapadá decentralizácia štátu, prenesenie právomocí, financií a majetku zo štátu na samosprávu. Preto bola takou kľúčovou otázkou zmena územnosprávneho členenia. Prijatie osmičkového variantu bolo zlým rozhodnutím a ešte horšou správou pre Slovensko, čo potvrdil aj Európsky parlament. Zabudovalo do niektorých regiónov vírus zaostávania a nevyriešilo menšinové požiadavky. To sú dve otvorené rany, ktoré ostávajú do budúcnosti veľkým politickým problémom.
Problém druhý. O úspechu či neúspechu prenosu kompetencií treba hovoriť nielen na pozadí tohtoročného kompromisu, ale najmä na pozadí pôvodnej Nižňanského koncepcie z roku 2000. Oproti nej je vládny návrh ešte stále značným ústupom. Odovzdáva menej kompetencií a menej peňazí samosprávam - menej ako jednu tretinu z 56 miliárd podľa koncepcie z roku 2000. Na rozdiel od koncepcie veľká časť kompetencií nemá patriť výlučne samosprávam, iba ich výkon má byť prenesený na samosprávy, zostávajú teda pod finančnou a vecnou kontrolou štátu (oblasť sociálnej pomoci a služieb, stavebný poriadok, doprava atď.). Štát si chce ponechať viac majetku a rozhodovania, ako navrhuje koncepcia (viaceré zdravotnícke a školské zariadenia, rozhodovanie o kultúrnych zariadeniach…). Podľa vlády majú obce a samosprávne kraje slúžiť štátnym úradom. Okrem toho je návrh kompetenčného zákona ešte stále mačkou vo vreci, lebo necháva nevyriešenú kľúčovú otázku zrušenia štátnych okresných úradov, a tým aj druhý otvorený politický problém.
