foto
Pod cenzúrou písanie neprekvitá. Niežeby výnos cenzora či samotná zvnútornená postava boli tým jediným či hlavným, čo na spisovateľa tlačí. Sú aj iné formy útlaku, zdedené, získané alebo dobrovoľne prijaté, a tie môže autor pociťovať ešte bolestnejšie. Môžu nastať aj prípady, keď vonkajšia cenzúra spisovateľa veľmi zaujímavo vyprovokuje, popchne k tvorivosti.
Nech je to akokoľvek, pre všeobecné blaho, pre blaho štátu sa z času na čas stanovujú nástroje regulácie a kontroly, a tie rastú a etablujú sa, ako to už v byrokraciách býva. A spisovatelia sa zväčša neubránia skeptickému úškrnu, keď sa na tie nástroje ochrany dívajú. Ak sú totiž také nebezpečné samotné obrazy, púhe tiene, tak sa musí proti nim dať bojovať inými obrazmi, protiobrazmi. Ak irónia podkopáva úctu k štátu, ak rúhanie uráža Boha, ak pornografia ponižuje vášeň, tak musí stačiť, že sa môžu ozvať silnejšie a presvedčivejšie protihlasy, ktoré by obhajovali autoritu štátu, velebili Boha, oslavovali cudnú lásku.
