Alain Delon ako Zoro. FOTO – ČTK
Je to tu: koniec. Ten krásny príbeh sa končí. Koľko trval? Päťdesiat rokov? Viac? Trošku menej? Viem len to, že je po ňom. Konečná. Sunset Boulevard nás všetkých. Áno, film, ktorý žil a pulzoval, ktorý obstarával skutočné sny, ten film zomrel. Ktokoľvek sa môže skloniť nad jeho mrcinou.
Kedysi bolo všetko v červenom. Červené miesto. Chrám červeného zamatu, hlbokých kresiel, kam sa chodilo ponárať do mieru fantázie. Dieťa s rodičmi. Mladé dievča a snúbenec. Priatelia. Dvíhali hlavu k ohromnému plátnu, ktoré sa vypínalo ako magické nebo, a na ňom sa Ingrid Bergman objímala s Carym Grantom. Jean Luc-Godard má pravdu: v kine sa dvíha hlava. Pred televízorom klopíme pohľad. A len čo človek zdvihne hlavu, všetko je iné. Romantika, odvaha, elegancia, hrdosť potrebujú ľudí, čo dvíhajú hlavu. Film, to kedysi existovalo na miestach, ktoré boli magické. A červené. Dnes už zabili červeň.
