Po tom, čo sa vzťahy medzi bývalým riaditeľom NBÚ a premiérom dostali na úroveň boja „kto z koho“, bolo odvolanie Jána Mojžiša otázkou času. Na základe zverejnených informácií práve Ján Mojžiš spolu s podnikateľom Milošom Žiakom mali byť osobami, ktoré vo svojej výpovedi na prokuratúre ohľadom „skupinky“ Dzurinda uviedol. Ak by po tomto pripustil zotrvanie exriaditeľa v úrade, bolo by to viac ako čudné.
V tomto prípade však nešlo len o personálnu výmenu, keď by vláda jednoducho na základe názoru jej predsedu vymenila jedného vysokého štátneho úradníka za iného. Okolo odvolávania šéfa NBÚ prepukla doslova búrka nechutností, ktoré si jednotlivé zainteresované inštitúcie navzájom vymieňali, o svoj post prišiel minister Šimko (čo možno hrozilo aj niektorým ďalším členom vlády) a naši budúci spojenci v NATO začali byť zvedaví, čo sa vlastne na Slovensku deje.
Faktom je, že NBÚ môže de facto stopnúť (alebo pustiť ďalej) niektoré veľké tendre jednoducho rozhodnutím – podľa zákona dokonca osobu, ktorá neprešla previerkou, nesmie NBÚ ani len informovať o dôvodoch, prečo sa tak stalo.
Občania si potom celú vec môžu vysvetľovať tak, že sa jednoducho dve skupiny lobistov ruvú o peniaze (je ľahké si ich spojiť so sporom SMK a KDH proti SDKÚ a ANO). Tento dojem posilňuje aj postoj Smeru, ktorý akoby z odstupu komentoval celý vývoj podobne. Výsledkom je, že celá vládna koalícia vyznieva nedôveryhodne, bez ohľadu na to, na ktorej strane sporu dotyčná strana stojí. Navyše, hoci by sa pri takomto chronickom nedostatku informácií dalo očakávať mediálne ticho, žurnalisti Dzurindu doslova roztrhali – nezastal sa ho nikto. Nie je nijakým prekvapením, že novinári blízki HZDS, Smeru alebo KDH, ktorí mali vždy sklon kritizovať predsedu vlády, využili príležitosť na kritiku, ale premiéra sa nezastali ani liberálni žurnalisti, ktorí predtým oceňovali aspoň celkové smerovanie republiky po roku 1989.
