Slová k nám emigrovali odpradávna, nie iba v období posledných pár desaťročí. Nemám na nasledujúce tvrdenie odborné ani štatistické podklady, ale odvažujem sa intuitívne tvrdiť, že keby niekto urobil v našej slovnej zásobe etnickú čistku, iba málo „našich“ slov by v nej zostalo. Takáto predstava nie je až taká absurdná, ako vyzerá na papieri. Čistky sa dejú v srbčine a chorvátčine, ktoré sme voľakedy poznali ako jeden jazyk srbochorvátčinu. Ako vidno, život slov má ďalekosiahle dôsledky pre život národov. Keby sme mali citlivé prístroje, možno by sme dokázali zachytávať všetky spoločenské otrasy, ktoré sa najprv dejú v jazyku. Odborníci tvrdia, že vojne na Balkáne predchádzala vojna slov.
Invázia cudzích slov do slovenčiny sa nedá zastaviť. Ja viem, mohol som na začiatku predchádzajúcej vety použiť vpád, útok, nájazd, nápor. Ale nijaké slovo neznamená presne to, čo cítime, keď vypovieme „invázia.“ Je v tom skúsenosť s rokom 68, je v tom cítiť akúsi infekciu, invektívy, inzultáciu, samé zákerné veci. Cudzie slová nás učia byť citlivými na rodný jazyk. Učia nás, že prekliatie slov je v ich nepresnosti a ambivalentnosti.
Cudzie slová robia inventúru, čo všetko nemáme v našej realite, a teda ani v našom jazyku. Kým u nás neboli oficiálni nezamestnaní a ľudia na ulici, prekladali sme anglické „homeless“ ako človek na ulici. Čeština si vytvorila slangový výraz houmlesák. Ako rýchlo, priam sa žiada povedať zo dňa na deň však naša údajne skostnatená a tvrdá slovenčina dokázala vytvoriť slovo bezdomovec, keď sa takíto ľudia vyrojili do našich ulíc.
Slová, ktoré vpustíme do slovenského jazyka, musia najprv absolvovať pobyt v akejsi jazykovej karanténe, kým im udelíme štátne občianstvo. Najprv ich píšeme v úvodzovkách, aby sme vyjadrili, že sa predsa len od nich dištancujeme. Neskôr ich omilostíme a po čase ich celkom zdomestikujeme.
Tak som sa pred časom dozvedel, že Chile sa už píše ako Čile, junta je už chunta. Dúfam, že môj milovaný Julio Cortázar nebude raz na obálke svojej knihy Chulio Kortazár. Niektoré slová po udomácnení vyzerajú smiešne. Napríklad megašou. Dedinka vo východnom cípe Slovenska. Megašou, odkiaľ je rod Migašov.
S niektorými skrotenými slovami si však slovenčina doteraz neporadila. Už niekoľko rokov sa síce píše džez, ale poznám hudobníkov, ktorí tvrdošijne zotrvávajú pri jazze. A verte, že v hre džezmenov cítiť, či hrajú jazz alebo džez.
Je dobré, keď začneme pozorovať tajný život slov. Každé slovo je iné. V hre Náš priateľ René hovorí Záhorák Paľo alias Július Satinský: „Prečo mosíte hovorit akurát hrniec, ket móžete povídat jednoduše kastról.“ Hovoríme totiž nielen tak, ako musíme, ale aj tak, ako chceme, ako to cítime, ako sa nám to žiada. Niekedy varíme v hrnci jazyka, inokedy v kastróle.
Náš jazyk sa stáročným varením tak zušľachtil, skultivoval, ale aj zmocnel a stal sa suverénnym, že sa už nemusíme báť nijakej asimilácie, ktorou nás strašia z rôznych (politických) strán. Preto nemusíme mať ani obavy prijímať cudzie slová. Nech naše vety nemajú schému: podmet - predsudok. Môžeme sa im bližšie pozrieť na zuby (či pazúry), môžeme ich poobracať v dlaniach či ústach (slovenčina má na to krásne slovo poomáľať), môžeme ich odmietnuť, môžeme ich preložiť, poslovenčiť, transformovať, môžeme ich ohýbať podľa našich vzorov, nemali by sme ich však kriminalizovať. Zákon na ochranu slovenského jazyka, ktorý sa už roky pripravuje, sa mi zdá byť akýmsi kriminálom pre cudzie slová. Slovenčina nepotrebuje taký protekcionizmus. Slovenčinu musíme my sami chrániť pred jazykovým smogom, ktorý sa na nás i na ňu valí zo všetkých strán, aj politických. Ale nielen.