pocitom márnosti.
Na Slovensku nepotrebujeme mať všetko také, ako majú inde. Máme svojich starostí dosť a dosť.
Pozrite sa na Maďarov. Novú budovu svojho národného divadla neznášajú práve tak, ako tú starú milovali. Je to krajina s veľkou divadelnou tradíciou, a napriek tomu by im nenapadlo stavať nové národné divadlo, keby to staré neboli museli zbúrať.
Fíni, ktorých je päť a pol ako nás, prvú hru vo fínštine na pôde profesionálneho divadla inscenovali v roku 1959. Na jednom malom námestíčku majú národné divadlo pre tristo divákov. Ale v meste je dohromady tridsať divadelných scén. Viac než polovica z nich sú bývalé industriálne priestory, mnohé na periférii a divákov na predstavenia vozia špeciálnymi divadelnými autobusmi a za peniaze mesta.
Nedajme si vsugerovať, že kým nebudeme mať „reprezentatívnu národnú scénu …“, nebudeme nikdy zastávať dôstojné miesto v európskom divadelnom kontexte. Predovšetkým – národné divadlo nerobí budova.
Pri všetkej úcte k osobnostiam, ktoré sa zasadzujú o dobudovanie a sprevádzkovanie Zbytočne Veľkého Divadla pri Dunaji pod hlavičkou Národné, nedokážem si osvojiť ich optiku.
Tak, ako nie je pre našu kinematografiu schodná cesta výpravného veľkofilmu, od ktorého očakávajú všetci všetko a naraz, ako nemáme dejiny plné hrdinov a ich prehratých vojen, tak je pre nás neužitočné pestovať si ilúziu, že máme skutočnú potrebu realizovať istý druh megalomanských divadelných aktivít.
ZVDpD nenaplníme ani atraktívnymi titulmi na plagáte, ani v hľadisku, ani v sklade kulís tak, aby tá čierna diera do piatich rokov nestiahla celú štátom podporovanú divadelnú kultúru na dno Dunaja. Veď aj tie fujary by na takom veľkom javisku vyzerali iba ako pikoly.
Naše jestvujúce Slovenské národné divadlo potrebuje ďalšie dve scény – black box a štúdio. A rekonštrukciu DPOH a Malej scény. Ale to nie je dôvod na to, aby sme si zavesili na krk travertínovú obludu.
