Ešte ani neboli poriadne v úrade a už sme sa dozvedeli, že sa môžeme tešiť na zvyšovanie daní. A ak mám usudzovať podľa toho, čo stvárajú už roky ich spolustraníci vo federálnej vláde, tak je to len začiatok bohovských radostí.
Na voľbách v Ontáriu sa zúčastnilo 52 percent obyvateľstva. Nie je to, ako sme si kedysi naivne mysleli, znak toho, že sa máme v Kanade tak dobre, že nás politika nezaujíma. Je to výsledok premyslenej manipulácie. Najprv sme mali imigračnú politiku, ktorá preferovala neeurópskych uchádzačov, väčšinou nie príliš vzdelaných. Potom liberáli poriadne sťažili prisťahovanie vzdelaným uchádzačom so znalosťou jazyka, ale za to uľahčili príchod rodinným príslušníkom tých predošlých. Ak to skombinujete s takzvaným multikulturalizmom, ktorý hlása uchovanie pôvodných kultúrnych hodnôt pre každú komunitu, výsledkom je množstvo uzavretých skupiniek, komunikujúcich v 98 rodných rečiach, ktorých kanadská či ontárijská politika nezaujíma ani v najmenšom, alebo keby ich aj zaujímala, tak jej nerozumejú, lebo v parlamente ešte zatiaľ, bohvie prečo, nerokujú ani v urdu ani v tamilčine, ba ani v ruštine. Výsledkom je to, že liberálna vláda si robí, čo len chce. Bez ostychu, bez hanby a beztrestne, lebo polovica obyvateľstva netuší, že nejakú vládu majú. Všelijaké etické komisie majú plné ruky práce, ako denne odhaľujú nejakú korupciu, konflikt záujmov či zneužívanie verejných financií. Po každom škandále vypukne dvojdňové rozčúlenie, polícia začne vyšetrovanie a o pár mesiacov zistíme, že dotyčný je pekne vykopnutý na nejaké ešte teplejšie miestečko. Od premiéra, ktorý si brúsi zuby na OSN, cez ministerku dedičstva, ktorá chce pokračovať v hlivení za štátne v podobne zbytočnom UNESCU, až po posledného ministerského referenta, ktorý dokáže preobedovať a prevečerať desaťtisíce štátnych dolárov.
