Dennodenne počúvame o energických protestoch – našťastie aj z iných európskych krajín – proti plazivému štátnemu prevratu, ktorý uskutočňuje premiér Berlusconi. Všetci sme už dávno museli uznať, že diskusia o tom, či sa Berlusconi snaží nastoliť „režim“, nikam nevedie, kým si pod režimom automaticky predstavujeme fašizmus. Tu musíme poctivo priznať, že Berlusconi neposiela disidentov do vyhnanstva, neoblieka mladíkov do čiernych košieľ, neglajchšaltuje parlament, a tak ďalej.
No aj keď sme pod slovom režim chápali celkom všeobecne nejakú formu vlády, nebolo z toho hneď jasné, že Berlusconi sa chystá nainštalovať autoritatívnu formu vlády, ktorá spočíva v tom, že svoju stranu a celú krajinu stotožní s vlastnými obchodnými záujmami. Nerobí to prostredníctvom policajných razií, zatýkania poslancov a násilnej likvidácie slobody tlače, ale tak, že krok za krokom obsadzuje najvýznamnejšie médiá na populistickom základe.
Politik nového typu
Niektoré veci sa už potvrdili. Po prvé, Berlusconi vstúpil do politiky s prvoradým cieľom zablokovať, respektíve odvrátiť procesy, ktoré by ho mohli dostať do väzenia. Po druhé, Berlusconi je na najlepšej ceste zaviesť autoritatívny systém na spôsob bossa gigantického koncernu. Po tretie, Berlusconi sa pritom opiera o nespochybniteľný súhlas voličov – tým vyráža svojim odporcom z rúk morálne oprávnenie „zabiť tyrana“. Musia totiž rešpektovať vôľu väčšiny a nemôžu robiť nič iné, ako presvedčiť časť tejto väčšiny, aby si všimla úvahy, ako je táto. Po štvrté, opierajúc sa o podporu voličov zavádza Berlusconi zákony, ktoré slúžia len jemu, nie krajine. Po piate, zo všetkých týchto dôvodov sa Berlusconi nespráva ako štátnik, ba ani ako tradičný politik. Využíva iné metódy, a práve preto je nebezpečný – tieto metódy totiž vyzerajú na prvý pohľad ako zlučiteľné s demokraciou. Po šieste, výsledok je, že Berlusconi prekonal fázu konfliktu záujmov, aby ich dennodenne, krok za krokom postupne zbližoval – inými slovami, navykal krajinu na to, že jeho osobné záujmy sú totožné so záujmami národa.
Toto určite nový režim je, a robí razantné pokroky. Znepokojenie európskej tlače nepramení z lásky či súcitu k Taliansku, ale jednoducho z obavy, že Taliansko, tak ako to v dejinách už raz, bohužiaľ, bolo, by sa znovu mohlo stať laboratóriom pokusov, ktoré by sa potom rozšírili na celú Európu.
Opozícia vychádza z mylného presvedčenia, že Berlusconi – keďže nie je štátnik, ale biznismen, ktorému ide o prospech jeho firmy – nevidí, že hovorí raz to, a inokedy čosi celkom opačné, a že jeho sklon ku grobianstvu pramení z nedostatku politických a diplomatických skúseností a tak ďalej. Takto videný Berlusconi je obľúbenou figúrkou satirikov a jeho odporcovia sa utešujú predstavou, že už stratil zmysel pre mieru a kráča do záhuby.
No on je pritom politikom celkom nového typu, ktorý práve svojimi najnepochopiteľnejšími gestami sleduje komplexnú, vypočítanú, jemnú stratégiu, nervy má pevné, disponuje vysokou operačnou inteligenciou – a ak aj nie analytickým úsudkom, tak prinajmenšom skvelým obchodníckym inštinktom. Čo na Berlusconim skutočne šokuje a, žiaľ, aj zabáva, sú jeho obchodnícke excesy.
Pozrime sa na tie metódy predavača áut. Najprv vám tvrdí, že autíčko je ako z formule jeden, len sa dotknete nohou plynu, rozbehne sa stoosemdesiatkou. Len čo zistí, že máte päť detí a ochrnutú svokru, bude vás presviedčať, že vozík je ideálny na bezpečnú jazdu. Je mu jedno, či jeho výroky ako celok pôsobia dôveryhodne, ide mu len o to, na čo skočíte, takže na všetko ostatné zabudnete. Berlusconiho technika je očividne tohto typu, viď „zvýšim dôchodky, znížim dane“, len neporovnateľne komplexnejšia. Musí predávať konsenzus, ale nehovorí len so zákazníkom medzi štyrmi očami. Musí urobiť účet s opozíciou, s verejnou mienkou aj so zahraničím a s médiami (tými, čo mu ešte nepatria) – len že už vie, ako obracať kritiku vo svoj prospech.
Umenie provokácie
Musí dávať sľuby, ktoré, bez ohľadu na to, čo si o nich myslia jeho prívrženci, vyzerajú v očiach jeho kritikov ako provokácie. Deň čo deň musí prísť s provokáciou, pokiaľ možno úplne neuveriteľnou a neprijateľnou. Tým obsadzuje hlavné správy a je permanentne stredobodom pozornosti. Súčasťou tejto stratégie je aj to, že provokácie ako na bežiacom páse vyrába nielen on sám, ale že v tom dáva voľnú roku tým najdivším zo svojich ľudí. Nemusí im dávať inštrukcie, keďže si ich správne vybral, vyštartujú všetci aj sami, a čím viac nezmyslov budú vypúšťať, tým lepšie. Sú to všetko neprijateľné provokácie, a tým plnia dva ďalšie ciele.
Prvý spočíva v tom, že každá provokácia je koniec koncov prieskumný balónik. Keď verejnosť nezareaguje dosť energicky, znamená to, že aj to najnemysliteľnejšie by sa mohlo stať mysliteľným. Druhý cieľ, ku ktorému to vedie, by som definoval ako efekt trikovej bomby.
Keby som mal moc a bol zapletený do temných obchodov, a dozvedel sa, že o dva dni vyjdú noviny, v ktorých by všetky moje machinácie mohli vyjsť najavo, tak by som vedel len o jednom riešení. Postaral by som sa, aby na stanici, v banke alebo na nejakom veľkom námestí po nedeľnej omši vybuchla bomba. Potom by som si bol istý, že prinajmenšom štrnásť dní budú titulné strany novín a hlavné správy zamestnané atentátom a správa, ktorá ma mala zasiahnuť, ticho zapadne.
Typickým príkladom bombového triku bolo, keď Berlusconi prirovnal nemeckého poslanca EÚ ku kápovi koncentračného tábora. K tomu nechal svojho politika hovoriť o hlučných nemeckých turistoch, rozťahujúich sa po Taliansku. Nevysvetliteľný exces, nad ktorým svet potriasa hlavou, ešte k tomu na začiatku talianskeho predsedníctva Európskej únie? Kdeže.
Nielenže tým pošteklil latentný šovinizmus talianskej verejnej mienky (avšak iba ako vedľajší účinok), ale pretože práve vtedy parlament rokoval o návrhu zákona, ktorý mal definitívne pochovať verejnoprávnu televíziu a znásobiť dividendy Berlusconiho mediálnej ríše. Lenže to som pochopil, až keď som náhodou v aute v Rádiu Radicale počul priamy prenos z parlamentu. Noviny písali len o tom, že Berlusconi sa správa ako slon v porceláne, že Nemci budú aj tak cestovať do Talianska a ešte o tom, či sa Berlusconi Schröderovi ospravedlnil, alebo nie. Trik s bombou zabral.
Tamtamy na internete
Mohli by sme si prezrieť titulné stránky novín z posledných dvoch rokov a zrátať, koľko takýchto trikov s bombou už vyrobil. Keď čítam jeho výroky typu, že všetci sudcovia patria na psychiatriu, pýtam sa už len, čo mala tá bomba zatlačiť do úzadia. V tomto zmysle kontroluje a diriguje Berlusconi reakcie svojich protivníkov ako šéf koncernu. Mätie ich, štve proti sebe navzájom, ukazuje, že privolávajú bankrot. Apely na verejnú mienku sú zákerným útokom na jeho osobu. Ak je to jeho stratégia, tak sa zatiaľ tá stratégia veľmi osvedčila a ak táto analýza sedí, tak naňho jeho protivníci zatiaľ nemajú.
Ak platí, že médiá, ktoré Berlusconi ešte neovláda, sa dostanú len k tým, ktorí sú už beztak presvedčení, a že najväčšia časť verejnosti je vystavená médiám, ktoré mu patria, nezostáva nič iné, než zabudnúť na médiá. Keď chcem povedať, že hlavné správy nejakú správu vynechali, nemôžem to hovoriť v hlavných správach. Musím siahnuť k taktikám ako rozdávanie letákov či videokaziet, pouličné divadlo, tamtam na internete, komunikácia cez mobilné obrazovky, ktoré môžu byť rozostavené v rôznych častiach mesta, a cez čokoľvek, na čo si dnešná virtuálna fantázia vie spomenúť. Keď dezinformovaných voličov nemožno osloviť v bežných médiách, treba vynájsť nové.
V tradičnejšej rovine straníckej politiky, v rozhovoroch v novinách a debatných reláciách musí opozícia iniciatívne prinášať vlastné provokácie. Aspoň jediný príklad: plán kontroly zdražovania eura by si všimli aj tí, ktorým Berlusconi neprekáža. Opozícia by mala priebežne dávať pozitívne návrhy, ktoré by prinútili vládnucu väčšinu, aby sa vyslovovala – za, alebo proti nim. A ak by bola proti, musela by prinášať vlastné projekty alebo obhajovať vlastnú nečinnosť a už by sa nemohla venovať len všeobecným obvineniam opozície večne vykrikujúcej to isté. Keď ľuďom poviem, že vláda to či ono urobila zle, nemôžu vedieť, či mám pravdu. Keď im poviem, že by som to či ono urobil, možno to v niektorých vzbudí pozornosť, zažne predstavivosť a privedie ich k otázke, prečo to tak vláda nerobí.
Iste, aby mohla vzniknúť takáto stratégia, musela by byť opozícia jednotná. Lebo ťažko vymyslieť projekty, ktoré by vedeli zaujať, keď sme si dvanásť hodín denne vo vlasoch. No tu vstupujeme do iného vesmíru a najväčšou prekážkou sa mi zdá byť vyše storočná tradícia, podľa ktorej sa ľavica celého sveta cvičí len v potieraní vlastných kacírstiev a ciele bratovražednej vojny považuje za naliehavejšie než frontálnu konfrontáciu s protivníkom.
Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Prednáša na Bolonskej univerzite. Napísal román Meno ruže (úspešne sfilmovaný), ďalej Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa a Baudolino. Najnovšie mu v slovenčine vyšli eseje Babylónsky rozhovor.
Článok vyšiel v L‘Espresso.