Niekedy začali chlapi spomínať, ako dobre im bolo za socializmu. Stačilo niekde nájsť dve pivové fľaše, odniesť ich do obchodu a bolo na cigarety, napríklad. A hrobári sa mali ako páni, lebo dať hrobárovi prepitné, to sa bralo ako súčasť spoločenského bontónu.
„A čo všetci tí ľudia, ktorých zničili? A čo cestovanie?“ snažil som sa im oponovať.
„Kto by už chcel cestovať?“ povedal Spuchlina. „Já teda určite ne!“
Spuchlina bol Cigán z dedinky na Záhorí. Na túto dedinku robili nájazdy skinhedi, bili ľudí a rozbíjali, čo sa dalo. Spuchlinu to nakoniec strašne naštvalo, dal dokopy chlapov, počkali si na skinov a dali im riadne po papuli. Spuchlina dostal ťažké ublíženie na zdraví.
Z basy písal svojej mamke listy o tom, že je spokojný a že mu tam nič nechýba, že má aj cigarety, aj kávu. Po roku ho pustili a bola zabíjačka. Mäsiar strelil sviňu, no sviňa ďalej utekala po dvore. Spuchlina vzal sekeru a švác… sekol svojho bratranca do nohy. A išiel znova do basy.
„Počúvaj ma,“ povedal Magič, „aj vtedy byli páni, co hrabali pro sebja. Ale bylo jich málo. Dnes je to samý pán. A na ostatných nezbývá.“
Magič chodil po cintoríne s „hruškou“, čo bolo rádio, o ktorom tvrdil, že je staršie ako ja. Pravidelne počúval reláciu Hráme jubilantom. Vždy sa mu zdalo, že ostatní kopú hrozne pomaly a tak sa ich stále pýtal, či sa v tej jame holia, keď im to trvá tak dlho. A naskakovaniu na rýľ pre tvrdú zem hovoril „kolobežkovanie“. A namiesto hĺbka „hlíbka“. On jamu nikdy nekopal, on ju vždy iba „vyšlahal“.
