SME mi vyčíta, že som podporil prežitok beznádeje osvedčenou teóriou o „dlhodobo pripravovanom prevrate, na ktorý boli použití študenti“.
Nikdy nebudem tvrdiť, že do roku 1989 bolo u nás všetko zlé a že v podstate sme boli iba veľkou čiernou dierou. Na rozdiel od iných nemám krátku pamäť a nerád by som sa zaradil do šíku politikov, ktorí ako keby spadli z Mesiaca a do roku 1989 na Slovensku vôbec neboli. Napriek tomu, že vyštudovali zadarmo, že podostávali byty, mladomanželské pôžičky a brali ďalšie výhody z „obdobia temna“. Keby vývoj do roku 1989 bol naozaj iba veľkou čiernou dierou, čo by dnes tak úspešne privatizovala vláda Mikuláša Dzurindu?
Obdobie do roku 1989 bolo podľa môjho názoru sociálne spravodlivejšie, pretože nedovoľovalo také tragické rozdiely v životnej úrovni ľudí, akých sme svedkami dnes. Môj postoj k obdobiu do roka 1989 je preto jednoznačný - všetko dobré bolo treba prevziať a použiť pri budovaní kapitalizmu a na všetko zlé reagovať odsúdením a zavrhnutím.
November 1989 priniesol veľa očakávaní. V pretekoch o najväčší počet formálne zakotvených ľudských práv by sme možno vyhrali aj majstrovstvá sveta. Problém je v niečom inom. Majú ľudia možnosť tieto práva reálne využívať? Ako môže niekto s mesačným príjmom 5- alebo 6-tisíc korún naplniť ľudské právo slobody pohybu, keď má finančné ťažkosti vycestovať dvakrát za týždeň z rodnej obce do okresného mesta.
