Pred niekoľkými rokmi som písal o vlne migrácie, ktorá práve mení náš svetadiel, a o tom, že o tridsať rokov bude Európa farebným kontinentom so všetkými mutáciami, prispôsobeniami, ústupkami a konfliktmi, ktoré v sebe nesie. Písal som o tom, že premena sa neudeje bezbolestne.
Polemika, ktorá sa rozhorela na tému krížov, čo visia v školách, je jednou z epizód tejto konfliktnej transformácie. Transformácia bude bolestná, lebo ju nebudú sprevádzať len politické, právnické a náboženské problémy: budú v nej vybuchovať aj vášne, o ktorých sa nedá diskutovať a ani ich riešiť novou legislatívou.
Prípad krucifixov na školách je toho príkladom: lebo provokuje takéto reakcie či už za, alebo proti v ľuďoch, ktorí majú inak rôzne názory, veriacich aj neveriacich. V otázkach vášne rozum nemá žiadnu kompetenciu: skúste vysvetliť niekomu, koho opustila jeho láska a je na pokraji samovraždy, že život je pekný.
Medzi republikou a cirkvou
Francúzska republika zakázala vystavovanie náboženských symbolov v štátnych školách, ani kríže, ani šatky. Je to rozumom prijateľný postoj, súdne nenapadnuteľný. Ale moderné Francúzsko sa narodilo z laickej revolúcie, Andorra nie. A paradoxne Andorru spoluspravujú francúzsky prezident a biskup Urgelu.
V Taliansku Palmiro Togliatti, povojnový generálny tajomník Komunistickej strany Talianska, chcel od poslancov za jeho stranu, aby hlasovali v prospech siedmeho článku ústavy, ktorý definuje vzťahy medzi Talianskou republikou a katolíckou cirkvou.
Francúzska škola je striktne laická, a pritom vo Francúzskej republike prekvitalo plno prúdov moderného katolicizmu, na ľavici i na pravici, od Charlesa Péguyho po Léona Bloya, Maritaina a Mouniera, až po robotníckych kňazov. Ak má Portugalsko Fatimu, Francúzsko má Lourdy. Odstránenie náboženských symbolov zo škôl nemá teda žiadne následky na životaschopnosť náboženského cítenia.
V prednáškových sieňach talianskych univerzít nie sú kríže, ale aj tak sa celé davy študentov hlásia ku Comunione e Liberazione konzervatívnemu katolíckemu združeniu. A naopak, aspoň dve generácie Talianov strávili detstvo v triedach, v ktorých kríž visel medzi portrétom Duceho a kráľa, a z tridsiatich žiakov každej tejto triedy sa časť stala ateistami, iní sa zúčastnili odboja, ďalší, zrejme väčšina, volili republiku. Iste, sú to len anekdoty, ale majú svoju historickú váhu a hovoria nám, že vystavovanie posvätných symbolov na školách nerozhoduje o duchovnom vývoji detí. Dalo by sa možno povedať, že je to aj z hľadiska náboženstva celkom irelevantné.
Pravdaže, nie je to irelevantné v rovine princípov, pretože kríž v talianskych triedach pripomína, že Taliansko je krajinou s kresťanskou a katolíckou tradíciou, a tak je reakcia cirkevných kruhov celkom pochopiteľná. No kríž, klasický emblém európskej civilizácie, sa, bohužiaľ, zlaicizoval. Tento fenomén je už pomerne starý.
V dekoltoch kurtizán
Krucifixy potupne zdobené drahými kameňmi sa uhniezdili aj v dekoltoch kurtizán a každý si pamätá, že kardinál Lambertini, keď videl kríž na hrudi krásnej dámy, robil dvojzmyselné poznámky o sladkosti kalvárie. S reťazami s krucifixom sa prechádzajú mladé dievčence v minisukniach. Naša spoločnosť sa ku krížu správa naozaj nehanebne, a vlastne sa nad tým nikdy nikto nerozčuľoval.
Naše mestá sú doslova ovešané krížmi, nielen na zvoniciach, berieme ich ako súčasť mestskej krajiny. A nemyslím si, že sa križovatky na diaľniciach menia z dôvodov laického štátu na kruhové objazdy.
Napokon, aj polmesiac, čiže moslimský symbol, je na štátnych zástavách Alžírska, Líbye, Mauretánie, Malajska, Pakistanu, a mnohých iných, ale aj Turecka, ktoré je úplne laické. A symboly podobné krížu zas nájdete na vlajkách dokonale sekularizovaných krajín ako Nórsko, Nový Zéland, Malta, Island, Dánsko či Veľká Británia.
Mnoho talianskych miest, aj s ľavicovými samosprávami, má v mestskom znaku kríž, a nikdy nikto proti tomu nič nenamietal. Pre veriaceho je hrozné povedať to, no kríž sa stal svetským a univerzálnym symbolom.
Útek do hotelov
Vráťme sa teraz k rozbúreným vášňam. V tomto svete existujú zvyky a obyčaje, ktoré sú zakorenenejšie než všetky vzbury a viery. Treba to rešpektovať.
Z tohto dôvodu sa vyzujem, keď vstupujem do mešity, aj keď neviem, či Korán obsahuje nejaké miesto, ktoré by naznačovalo takúto povinnosť. Keby sa mi nechcelo vyzúvať, tak by som do mešity nešiel. Z tohto dôvodu žiadajú neverca pri vstupe do kresťanského chrámu, aby nemal na sebe provokujúce doplnky, a ak si ich nechce sňať, aby sa uspokojil s návštevou múzea. Pobúrené reakcie nielen veriacich, ale aj agnostikov, ktoré sme zaznamenali v posledných dňoch, nám hovoria, že kríž je faktom kultúrnej antropológie, jeho profil je zakorenený vo všeobecnom povedomí a citlivosti.
A Adel Smith, predseda Zväzu moslimov v Taliansku, by si to mal uvedomiť: ak chce moslim žiť v Taliansku nezávisle od všetkých náboženských zásad, musí akceptovať zvyky a obyčaje hostiteľskej krajiny.
Nechápem, prečo v moslimských krajinách nemáme právo konzumovať alkohol, ale keď prídem do moslimskej krajiny, pijem len na miestach, kde sa to považuje za vhodné, napríklad v hoteloch pre Európanov a nebudem provokovať miestne obyvateľstvo tým, že by som popíjal whisky pred mešitou.
Biblia, Korán, Tóra
Keď je katolícky hodnostár pozvaný na konferenciu, ktorá sa koná v moslimskom prostredí, neprekáža mu, že bude rečniť v sále vyzdobenej veršami z Koránu.
Pokračuje integrácia Európy, v ktorej bude mať miesto čoraz viac prisťahovalcov na báze recipročnej tolerancie. Pri tejto príležitosti by som ešte rád vyjadril svoj nesúhlas s tým, čo nedávno napísala moja priateľka Elisabetta Rasy v Corriere della Sera že slovo „tolerancia" jej pripadá rasistické. Pripomínam, že Lock napísal List o tolerancii a Voltaire Pojednanie o tolerancii. Je možné, že slovo „tolerovať" sa dnes bude používať aj pejoratívne tolerujem ťa, lebo si menej než ja, ale myšlienka tolerancie má filozofické dejiny a filozofickú dôstojnosť a prebúdza vzájomné chápanie v rôznosti.
Vzdelávanie detí by nemalo byť postavené na stieraní rozdielov, ale na pedagogických technikách, ktoré žiakom pomôžu rozumieť a akceptovať rozdiely. A opakuje sa to už dávno: k hodinám náboženstva by mala pribudnúť do týždňa aspoň jedna hodina dejín náboženstva nie namiesto náboženstva pre deti z rodín neveriacich.
Tak, aby katolícke dieťa mohlo tiež pochopiť, čo hovorí Korán alebo čo si myslia židia a budhisti a na to, aby moslimovia či budhisti, ale aj katolíci pochopili, ako sa zrodilo to, čo hovorí Biblia.
To je výzva pre Adela Smitha a netolerantných fundamentalistov: pochopte a akceptujete zvyky a obyčaje hostiteľskej krajiny. A občanom hostiteľskej krajiny: vymyslite čosi, aby vaše zvyky a obyčaje nevnucovali iným vašu vieru. Zbytočné sú cvičenia v právnej vede a cirkevnom práve tam, kde ide o kultúrnu antropológiu.
Treba rešpektovať aj tieňové zóny, ktoré projektantom rozumu unikajú, ale pre milióny ľudí sú ako dom, v ktorom sa narodili, známy, bezpečný a upokojujúci.
Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Prednáša na Bolonskej univerzite. Autor románov Meno ruže, Foucaultovo kyvadlo, Ostrov včerajšieho dňa a Baudolino. V slovenskom vydavateľstve Kalligram vyšli eseje Babylonský rozhovor.
Článok vyšiel v talianskom denníku La Repubblica.