skutočnosti, že krajina dodnes nemá ústavou požadovaný zákon, ktorý by umožňoval vyhlásiť výnimočný aj núdzový stav, a tiež spôsob výkonu verejnej moci počas nich, spoločne rokovali aj tri parlamentné výbory. Návrh ústavného zákona však vláda, tobôž parlament stále neprerokovali. I keď azda po prvý raz by bola splnená aj litera zákona, umožňujúca skrátené legislatívne konanie - je ohrozená bezpečnosť štátu a hrozia značné hospodárske škody.
Krajinu dostali politici ak nie do vojnového, tak isto do výnimočného stavu, a to je vzhľadom na vzniknutú situáciu správne. Neurobili však doteraz to, čo pre bezpečnosť obyvateľov urobiť mali, a to je nesprávne. Je totiž nepochybne povinnosťou štátu postarať sa o bezpečnosť občanov a pripraviť sa na možné alternatívy.
Potrebu prijatia zákona, ktorým zároveň v zmysle ústavy môže prísť aj k istému obmedzeniu základných ľudských práv vrátane práva na informácie odôvodňuje aj vyhlásenie ministra vnútra. Ivan Šimko sa rozhodol, že „vzhľadom na napätú bezpečnostnú situáciu už nebude zverejňovať svoj pracovný program“. Postavil sa tak nielen na piedestál dôležitosti - hoci dôležitejších ľudí ako on existuje v ústavnom rámci krajiny oveľa viac - ale zároveň svojvoľne prestal rešpektovať ústavné právo občanov na informácie. Na rozdiel napríklad od prezidenta či premiéra, ktorí žiadne utajovanie informácií aspoň zatiaľ neavizovali. Zároveň však minister Šimko vyslal signál verejnosti omnoho negatívnejší, ako všetky médiá opisujúce zdolanie „ochrany“ zabezpečených subjektov dohromady. V situácii zlyhal a poškodil tým nielen seba, ale aj stranu, ktorú reprezentuje. Na to sa totiž rovnako, ako napríklad na tzv. Mečiarove amnestie, naozaj nedá zabudnúť.
