My chlapci zo Spiša to máme fajn. Kým sa vyberieme do sveta, naše odhodlanie a ciele preverí otec, farár, učiteľ a požehná ich mater. Kto obstojí, môže vyraziť. Kto neobstojí, ostáva doma. Komu sa to nepáči, párkrát sa opije, párkrát si urobí hanbu, párkrát si poplače. Medzi svojimi sa to neráta. Svoji sú na také veci stavaní. Po čase chlapčisko skrotne.
Je ešte jedna možnosť utiecť z domu. Aj to sa pritrafí. Ale o takých prípadoch sa nahlas nehovorí. Aspoň u nás nie. Spišiaka vôbec spoznáte podľa toho, že veľa nehovorí. A keď už, tak iba v sebaobrane. Možno si troška vymýšľam. Ale to sa na Spiši môže. Keď hovoríme o sebe. Ako v každej povesti.
Spomínam si na jedno sobotné ráno. Snažil som sa na priedomí. Otec prišiel okuknúť, ako mi ide vykášanie priekopy. Pokýval hlavou, že môže byť. Veľké vyznamenanie!
Na ulici sa objavili sused Javorský. Na predlaktí im visel košík previazaný jutovým vrecom. Na hlave mali baranicu, ale inak boli naľahko. Staré sako, menčestráky. Vo vzduchu sa usmievala jar. Vôbec nie hanblivo. Otec pozrel na košík, sused na otca, zodvihli obočie.
„Še trimce!" povedal otec, spustil obočie a žičlivo na košík žmurkol.
„Jak inakši!" odpovedali sused, žmurkli na mňa a pobrali sa ďalej. Mal som štrnásť, čosi som tušil. Opýtať sa som sa neopovážil.
Končili sa prázdniny. Znova bola sobota. Sedel som na hruške. Vrzli vrátka. Zoskočil som zo stromu. Odohnal osu. Pri bránke stáli sused Javorský. Za uši držali mladého zajaca. Takže tak to bolo! V tom košíku bola zajačica. A mladé zajace medzitým dorástli.
„Akurat do poľefky. Najutre," podali mi sused zajaca a otočili sa na odchod. Zdalo sa mi, že ešte čosi majú na jazyku.
„Že zme še trimali. Naj ocec zna!" Bránka vrzla a suseda nebolo.
„Fajna polevečka," pochválila zajtra mama samu seba. Otec sa iba usmial a žmurkol na mňa. Ako dobre, že som sa na jar neopýtal. Ako dobre, že som sa dozvedel. Ako blízko je u nás narodenie a smrť, rozhutoval som celé popoludnie, smiešne vážny. Žmurknúť na mňa nemal kto. Otec driemal na diváne. Veď bola nedeľa.
Takýchto malých zvedavcov je na Spiši caly rakoš! Nepýtajú sa, len kukajú a počúvajú. Podaktorý sa odváži a ide do sveta. Velikými očami pozerá, kam sa to dostal. Všade sa cíti byť iba na návšteve. Lebo doma ostalo na Spiši. Ak po troch dňoch neutečie, pustí sa do roboty. Nezniesol by predstavu, že je svojim hostiteľom na obtiaž. Lebo si pamätá, čo mu nakazovali, keď odchádzal. Aj otcove, aj farárove, aj učiteľove. O maminom ani nehovoriac.
