Na pílu tlačili mnohí. Začali zrejme tí, čo prišli s myšlienkou ústavy a chceli akési Spojené štáty európske. Pokračoval Valéry Giscard d'Estaign a jeho Konvent. Už vtedy sa hovorilo, že ústava vzniká pod tlakom a francúzsky exprezident nie je schopný počúvať argumenty iných. Z Konventu ústava odišla ako nedorobok. Bez dohody o zásadných veciach - počte komisárov, hlasovaniach aj o preambule.
Potom zatlačili Poliaci a Španieli. Poliaci aj preto, že im to už raz vyšlo a z minuloročného summitu v Kodani odchádzali s najväčším balíkom. Španieli preto, lebo v únii sa to často robí a ak odhadnete silu tlaku a mieru odporu, len získate. Naposledy to predviedli Nemci a Francúzi, keď im ostatní odpustili sankcie za neplnenie podmienok Paktu stability. Sankcie, ktoré si predtým všetci družne schválili. Pri ústave to skúsili znovu, ale história sa zachovala múdro a nezopakovala sa. Výsledkom zlého odhadu mnohých je Európska únia bez ústavy. Cynicky vzaté: nič zásadné sa nestalo. Únia bude fungovať aj bez nej a bude len o niečo ťarbavejšia, lebo sa v máji zväčší.
