Najvýznamnejším činom bolo zrejme rozhodnutie SMK neodísť z vládnej koalície koncom septembra, hoci z hľadiska formálneho boli podmienky na takúto reakciu splnené. Politici SMK však zvážili a uprednostnili smerovanie reformy verejnej správy pred matematickým preverovaním plnenia svojich podmienok – pre stabilitu slovenskej vlády a politickej atmosféry tak urobili viac ako ktorýkoľvek iný slovenský politický subjekt. Napokon, nie prvý raz.
Najprevratnejším činom z hľadiska demokratizácie politickej moci bolo zrejme uskutočnenie primárnych volieb v SDKÚ – predseda SDKÚ sa nemýli, ak tvrdí, že „je možné zbaviť stranícke sekretariáty politickej moci a túto politickú moc je možné zveriť všetkým členom strany“, nemožno sa však zbaviť dojmu, že tento presun kompetencií bol v niektorých krajoch predčasný. Hoci – ak bolo skutočným zámerom bratislavskej SDKÚ urobiť ústretové gesto voči spoločnému kandidátovi DS-ANO-SMK-KDH Ľ. Romanovi, podarilo sa jej to mierou vrchovatou.
