FOTO - TASR/AP
Kedysi bývala deliaca čiara medzi gýčom a umením taká ostrá, že ste sa na nej mohli ľahko porezať. Clement Greenberg, pápež americkej umeleckej kritiky, v tridsiatych rokoch vyhlásil za gýč všetko, čo nebola avantgarda. Napísal: „Gýč je mechanický a funguje podľa pevných pravidiel. Gýč je skúsenosť z druhej ruky, predstieraný cit. Gýč je symbol všetkého, čo je v dnešnej dobe v našom živote falošné." Ešte radikálnejšie odsúdil gýč Hermann Broch: „Zlo v hodnotovom systéme umenia."
Najmodernejšia droga
Kto mal o sebe trochu vyššiu mienku, usiloval sa zďaleka vyhnúť všetkému, čo zaváňalo gýčom. A kto si nebol istý svojím vkusom, siahol po knižke Karlheinza Deschnera Longsellera Gýč, konvencia a umenie, ktorá vyšla roku 1957. Aj v revidovanom vydaní z roku 1980 sme čítali: Gýč je vždy nepravý, nepravdivý, vždy kváziumenie, ku ktorému máme takmer všetci sklon. Žiaľ, nie je len smiešny, ale aj mimoriadne nebezpečný, infekčný, epidemický, najmodernejšia droga sveta."
