Moskva. FOTO - REUTERS
Za svoj aktívny život nemal môj otec s obchodovaním žiadnu skúsenosť. U nás predtým všetko patrilo štátu. To, samozrejme, vôbec neznamenalo, že by sa ľudia nejako silne identifikovali so štátnym majetkom, že by si z neho nebrali z pracovísk domov a nepremieňali ho na súkromný. Kamarát môjho otca napríklad pracoval vo fabrike na hrebene - doma ich mal tisíce. Na každé meniny alebo narodeniny dostávali jeho priatelia tucty hrebeňov, on sám si nimi príležitostne česal plešinku.
Iný otcov známy pracoval v podniku, v ktorom sa montovali kočíky. Či šiel nakupovať, alebo len vrátiť prázdne fľaše, nikdy nevyšiel z domu bez kočíka. Zato môj otec sa v obchodovaní nemohol veľmi rozvíjať. Podnik, v ktorom strávil polovicu života, vyrábal rozkladacie pontónové mosty. Mali veľký význam pre sovietske poľnohospodárstvo. Keď niekde počas žatvy museli dva tanky súrne prekročiť riečku, nastúpili rozkladacie mostíky môjho otca. Doviezli ich tam nákladiaky, najprv ich rozložili, potom zložili. Všetko tak bleskovo, že nepriateľskí poľnohospodári len civeli, keď im pred nosom odrazu zastali dva tanky. Tieto pontóny sa však nedali premeniť na súkromný majetok. Do bytu sa nám nijako nehodili.
